Christmas Miracle ♥

So... Šťastné a veselé Louisonoce (:DDD)... Vel'a darčekov, úsmevov, šťastia, rodinnej pohody... Atď... Vám prajem ja :D A som si istá, že aj Em... ;)
No, ale ja mám darček pre vás... Takže si ho užite... :) Dal mi vel'a námahy (no, vlastne až tak vel'a nie... :D)
btw nie je divné, keď NEdirectionerka vie, ako chce Hazza nazvať svoju dcéru?? o.O
I wish you happy holidays... *Your Santa* (srandujem :D Lav ;*)


*Christmas Miracle*
,,Mamí? Keď budem dobrá, dostanem pod stromček, čo si budem priať?" zašepkalo malé dievčatko.
,,Samozrejme," odpovedala jej mama s úsmevom, ,,a čo by si si priala?"
,,Aby sa vrátil otecko," povedala smutne.
,,Uvidíš, všetko bude dobré," pošepla jej mama. Zobrala ju na ruky a zamierila k autu.
Nemohol som sa na to pozerať. Nemohol som sa pozerať na to, ako im ubližujem. Nedokázal som to. Bolelo ma pomyslenie na to, čo som musel urobiť preto, aby žili spokojne. Musel som ich opustiť. Nemohol som s nimi ďalej byť. A preto, ich teraz potajme sledujem. Pozorujem každý jej krok, každý jej pohl'ad. Pozorujem každý jej úsmev. Pozorujem to, čo kedysi patrilo mne. Kedysi. Prečo sa to takto zvrtlo? Prečo? Mali sme byť spolu, šťastná rodinka.
,,Aha mami! Sneží!" zakričalo dievčatko, ,,poďme do parku! Prosím!" až sem som videl, ako dievčatko vypúlila svoje modré oči. Malo ich po mne.
,,No bež," zasmiala sa jej mamka. Dievčatko sa rozosmialo a rozbehlo do parku. Ona sa pomaly vybrala za ním. Ja som len sklopil tvár a nechal si slzy padať dolu tvárou. Nenávidel som sa za to, že som ich opustil. Vyzerali byť šťastné aj bezo mňa.
,,Ujo? Prečo plačete? Sú Vianoce, choďte za svojou rodinou," ozvalo sa vedl'a mňa. Len som pozdvihol hlavu, aby som na ňu aspoň trochu videl.
,,Ja nemám rodinu," povedal som smutne.
,,To mi je l'úto," zašepkala. Zalovila vo vreckách a vytiahla z neho cukrík.
,,Šťastné a veselé," usmiala sa a vtisla mi ho do ruky.
,,Ďakujem ti," usmial som sa, ,,aj ja pre teba niečo mám," zalovil som vo vreckách a vytiahol z nich obálku.
,,Odnes toto prosím svojej maminke. Spravíš to pre mňa?" opýtal som sa a ona prikývla. Podal som jej obálku a ona sa rozbehla preč. Ja som sa nenápadne pobral tiež. Znova som sa pristihol ako blúdim prázdnymi ulicami Londýna, ako bezmyšlienkovite kopem do kameňov a premýšl'am. Takto som si svoje narodeniny nepredstavoval. Mal som byť s nimi. S mojou rodinou. Z každého okna som počul natešenú vravu, smiech, hudbu. Smutne som sa zapozeral na oblohu. Nevládal som nič robiť, na nič myslieť. Vložil som si ruky do vrecák a pokračoval v chodení, keď som niečo zacítil vo vrecku. Vytiahol som to a musel sa pousmiať. Cukrík, od nej. Od mojej dcérky, ktorá netušila, že som to bol ja. Ktorá ma nikdy nepoznala. Opatrne som ho rozbalil a vhodil si ho do úst. Jeho sladká chuť sa mi rozl'ahla po celých ústach. Cmúl'al som ho a hlboko premýšl'al. Prechádzal som okolo obchodov, keď som dostal nápad. Zabočil som do najblišších potravín, kde som kúpil balíček cukríkov a mikulášsku čiapku. Zaplatil som a zamieril k domu. K domu, ktorý som obchádzal mnoho ráz. Do ktorého okien som nakúkal, aby som ich mohol aspoň na chvíl'u vidieť. Aby som vedel, že sa majú dobre aj bezo mňa, že sú šťastné.
Opatrne som otvoril bráničku a pomaly prešiel k domu. Nasadil som si mikulášsku čiapku a zhlboka sa nadýchol. Otvoril som balík s cukríkmi a jeden som prestrčil cez dierku na listy. Dopadol na dlážku a vydal hlasný zvuk.
,,Zlatíčko, pojdeš sa pozrieť, čo to bolo?" zakričala ona. Začul som malé nožky ako cupitajú smerom ku dverám.
,,Kto tam je?" opýtala sa. Ja som sa usmial a vhodil som dnu ďalší cukrík. Zohol som sa dole a pozrel dnu. Uvidel som tam jej oči ako na mňa pozerajú. Mojej malej dcérky.
,,Ahoj," usmial som sa a vhodil som tam poskladanú fotku. Tú, ktorú som so sebou stále nosil. Tú jedinú, ktorú som s ňou mal. Z porodnice. Keď sa narodila, nemal som tam už byť. Mal som byť preč, no ja som nedokázal. Musel som mať nejakú spomienku. Na nich dve.
Oprášil som si nohavice a zamieril preč. Po ceste som položil na zem cukrík. Vyšiel som von z ich záhrady, zavrel bráničku a na kl'učku položil ďalší. Zabočil som doprava, k menšiemu parku a zanechával za sebou cukríkové stopy. Ako Janíček s Marienkou. Lenže oni si značili cestu, aby sa vedeli vrátiť. Ja by som sa vrátil aj po slepiačky. Cestu som značil pre ne. Aby vedeli, kde ma hl'adať. Ak za mnou vobec pojdu. V tej chvíli ma premkol strach. Čo ak za mnou nepojdu? Čo ak ma už nechce vidieť? Čo ak si nevšimnú moju stopu?
,,Pozri! Tu je ďalší!" počul som natešene kričať dievčatko. Všetky moje obavy a pochyby sa razom vytratili. Uhniedzil som sa na lavičke a čakal, kým prídu ku mne. Videl som ju natešene behať zakaždým, keď objavila cukrík. No videl som aj jej mamu, ktorá sa smutne obzerala po parku. Nebol to smútok, čo som videl v jej očiach. Bol to strach. Bála sa. Približovali sa a vo mne sa objavila menšia nervozita. Ale len menšia.
,,A tu je ďalší, pozri mami!" ťahala ju k cukríku, ktorý ležal už skoro predo mnou.
,,A tu sú ďalšie," usmial som sa. Obidve naraz zdvihli hlavy.
,,Lou?" šepla s rozstraseným hlasom.
,,Mami? Ty poznáš tohto uja?" opýtala sa jej a ona prikývla.
,,Zlatíčko, toto je Louis, tvoj," povedala, no nedokázala to dokončiť. Len nasucho prehltla a snažila sa potlačiť slzy. Slzy, ktoré ma bolelo vidieť. Hlavne, keď som si uvedomoval, že sú kvoli mne.
,,Prepáč mi to. Všetko čo som dopustil. Už to nikdy nespravím. Už nikdy. Navždy pri tebe zostanem. Neopustím ťa. Už nikdy viac. Prisahám," povedal som jej prosebne a dúfal, že ma pochopí, že mi porozumie.
,,Stella, ideme," pokrútila hlavou. Slzy jej už tiekli dolu lícami aj keď sa ich snažila zakrývať.
,,Prosím ťa. Ver mi. Urob to, pre Stellu. Ona po mne túži. Praje si mať oboch rodičov. Odpusť mi. Kvoli nej," zúfalo som ju prosil. Dúfal som, že mi odpustí.
,,Louis, odišiel si! Nezaslúžiš si s ňou byť!"
,,Ale ona si zaslúži otca! Zaslúži si vedieť, kto ním je," povedal som jej a hneď sa otočil k Stelle, ,,čo si si priala na Vianoce z celého srdca najviac?" opýtal som sa jej s úsmevom.
,,Aby prišiel ocko," usmiala sa a v lícach sa jej objavili jamky po mame.
,,Šťastné a veselé, dcérka," usmial som sa. Ona na mňa chvíl'ku neveriacky pozerala a potom zvískla od šťastia. Hodila sa mi okolo krku a začala mi dávať pusy všade, kam sa dalo.
,,L'úbim ťa, ocko," usmiala sa, ,,už od nás neodídeš?"
,,Pokial' mi tvoja maminka dovolí zostať ver mi, už vás nikdy neopustím." Vedel som, že teraz nebude mocť namietať.
,,Mami prosím!" poprosila ju Stella a urobila psie oči.
,,Zlatko prosím!" pridal som sa k nej.
,,Dobre," prikývla nakoniec.
,,Ďakujem mami," usmiala sa a dala mi pusu na líce.
,,Ďakujem ti. A prepáč," pošepkal som. Pritiahol som si ju k sebe a priložil svoje pery na tie jej. Po niekol'kých rokoch, som ju konečne pobozkal. Konečne som ju držal. Konečne som bol s ňou a šťastný.
Vianoce sú časom, keď sa dejú zázraky. Keď sa spájajú staré cesty, ktoré sa v minulosti rozišli. Keď sa stretávajú starí známi. A hlavne, sú obdobím šťastia, lásky, priatel'stva a rodiny.