Tiene Vetra 4

4. časť - Sheyla & Dante

Krátky čierny Sheylin kabát jej zakríval nohy ani nie do polovice stehien, no i tak sa ho nevzdala ani v zime. Vietor jej rozfúkaval červené vlasy všade okolo hlavy. Každú chvíľu zdvíhala ruky aby si ich uhladila, no bolo to celkom zbytočné, keďže sa za pár sekúnd znova neposlušne rozleteli. Po niekoľkých minútach sa na to už naozaj vykašľala a nechala si ich lietať okolo hlavy. Nech ľudia závidia ich krásu.
Jedným okom skotrolovala hodinky a pridala dokroku. Ak chce ísť ešte do potravín pred zotmením, mala by sa poponáhľať. Nieže by jej tma naháňala strach - to nie. Ale noci sú časom, keď sa sny stávajú skutočnosťou a nie všetky sú pekné.

Niall si pred zrkadlom niekoľkokrát rýchlo prešiel po vlasoch a zamračil sa na svôj odraz. Pod očami mal obrovské kruhy od nedostatku spánku a pleť bielu posiatu malými červenými vyrážkami. Cítil sa akoby upadol do nejakej hlbokej depky - mal chuť iba plakať, jesť čokoládu a spať. Aj sa to na jeho výzore odzrkadlilo. Vyzeral akoby vyliezol z hrobu.
No to musí skončiť. Obliekol si svoju koženú bundu, obul topánky a lenivým krokom vyšiel z bytu. Zišiel tých niekoľko schodov a zamieril k najblišším potravinám naivne si nahovárajúc, že si ide kúpiť ovocie a nie doplniť zásoby čokolády. 
Na jeho prekvapenie bolo vonku chladnejšie ako to vyzeralo z pohľadu von oknom. Napriek tomu, že už bola pomaly tma, posledné lúče slnka sa odrážali od tenkej pokrývky snehu, ktorú rozfúkaval neposedný vetrík a vytvárali tak atmosféru dokonalej rozprávkovej krajiny. No to len kým si nezašiel do tieňov, kde už slnko nemalo moc a prevládala tma a nočné mory.
Niall len odtrhol pohľad od tieňa, ktorý vrhala vysoká bytovka a pridal do kroku. Prsty na rukách ho začínali poriadne štípať od chladu. Neznášal zimu. Sneh, mínusové teploty, bŕŕŕ. Uprednosťnoval horúce leto, slnečné pláže. Aj cez zimu radšej vypadol na dovolenku niekde ku moru, ak mohol. Nikdy nemal rád sneh. Nie ako ona. Povedala, že miluje sneh. Čo je na snehu také zaujímavé?
,,Len nejaká biela... kopa," zašomral si Niall pre seba. Rozpráva sa sám so sebou o snehu, aké skvelé a vôbec nie naznačujúce bláznovstvo.
Keď konečne zbadal dvere z malých potravín, uľavilo sa mu. Vošiel dnu a rukou si vytriasol z vlasov všetok sneh čo sa mu tam zachytil. Kývol hlavou na predavača, ktorý mu s úsmevom zakýval. V takomto malom meste sa poznajú všetci so všetkými a klebety sa šíria rýchlejšie ako hocičo iné. Nič sa tu nedalo udržať v tajnosti, mohli ste sa snažiť hocako.
Niall pomaly prechádzal medzi regálmi, snažiac sa vybrať si čo najviac ovocia a vyhýbať sa čokoláde. Zobral z poličky nejakú cereálnu tyčinku a začal študovať jej zloženie, keď začul známy smiech.
Okamžite trhol hlavou smerom hore a pohľadom vyhľadal jej ohnivé vlasy. Akonáhle ich našiel, usmial sa a zamieril za ňou. Stála pri pokladni a smiala sa na niečom, čo jej povedal starý Bernard.
,,Och, Sheyla, mali ste tam byť. Bolo to neuveriteľné," smial sa a ona s ním. Niall jej opatrne poklepal po pleci a ona sa strhla.
,,Oh, ahoj. Niall," Sheyla sa nesmelo usmiala.
,,Nečakal som ťa tu," povedal Niall trochu prekvapene.
,,Ty ma nikdy nečakáš, no i tak ma stále stretávaš," zasmiala sa a zobrala si jablko, kvôli ktorému tu prišla.
,,Čo tu vlastne robíš?" opýtal sa Niall vykladajúc nákup, no odpovede sa mu už nedostalo. Zdvihol hlavu, ale ona tam už nebola.
,,Utekaj za ňou Niall," zasmial sa predavač, ,,Charlottiného brata manželka ju videla v parku a povedala, že sa k sebe hodíte a vieš aká dobrá je ona v predpovedaní! Vždy uhádne, že po zelenej na semafóre naskočí červená." Niall na neho len pozrel s pozvdihnutým obočím a strčil mu do ruky zopár bankoviek. Nákup len rýchlo nahádzal do igelitovej tašky a vybehol z obchodu.
,,Trvalo ti to," zasmiala sa naňho odhrýzajúc z jablka.
,,Myslel som, že si odišla," povedal a vzápätí dodal, ,,Sheyla."
,,Och, kto ti povedal takú hlúposť?" nahlas sa rozosmiala, no niekde hlboko v jej očiach sa značil hrozný strach. No bol zahrabaný pod dokonalou vrstvou másk.
,,Stále zmizneš," pokrčil Niall plecami.
,,Nenarážala som na to," pokrútila hlavou a odhryzla si z jablka, ,,myslím to meno."
,,Počul som Bernarda ťa tak nazvať," kývol som smerom k obchodu, skadiaľ nás poctivo sledoval. Zajtra to už bude vedieť celé mesto.
,,Zabudni na to meno, tak sa nevolám," pokrútila hlavou a dala sa na odchod. Odhodila jablko do nabliššieho koša a nevenovala Niallovi ani jeden pohľad.
,,Počkaj!" zakričal za ňou a keď nezastavila, tak sa rozbehol.
,,Stoj, prosím!" Nenechá ju znova odíjsť. Zakaždým, keď sa stretnú, tak len tak zmizne. Bez rozlúčky, bez vysvetlenia, bez hocičoho. No tentoraz nie.
,,Sheyla!" zakričal Niall, po čom ona prudko zastala a zvrtla sa na podpätku.
,,Povedala som ti, že sa tak nevolám!" zakričala na neho.
,,Tak ako?" odpovedal jej, no už nekričal.
,,Dante," povedala tak potichu, že to Niall ledva zachytil.
,,Dante?" opýtal sa jej ešte raz pre istotu.
,,Presne tak. A teraz poď," podišla k nemu a podala mu ruku, ktorú po krátkom zvažovaní prijal. Veď čo sa môže stať?
Potichu, ruka v ruke prešli k Niallovi domov. Ani jeden netušil, čo povedať, tak len kráčali, obaja zahĺbený v svojich myšlienkach.

,,Mohla by som u teba dnes zostať," opýtala sa ho potichu Sheyla, keď zastali pred jeho bytom, ,,prosím?"
,,Ja neviem," povzdychol si Niall. Veľmi dobre vedela čo mu behalo hlavou. Iba teraz ju spoznal, nejakého blázna, ktorý mu ledva povedal svoje meno.
,,Prosím," zopakovala a podišla ku nemu bliššie. Chytila ho za obe ruky a pozrela mu do očí, no tie jeho mu neustále utekali k jej krvavo-červeným perám. To ju prinútilo usmiať sa. Stále to bol jej Niall. Postavila sa na špičky a priložila svoje pery na tie jeho. Najprv opatrne, no potom pridala na intenzite a keď mu jazykom prešla po spodnej pere, Niall sa prebudil z minitranzu a pootvoril ústa. No keď už konečne chcel začať oplácať bozky, Sheyla sa od neho odtiahla a priložila mu prst na pery červené od jej rúžu.
,,Tak môžem?" zopakovala svoju požiadavku a tentoraz Niall len bez námietok odomkol dvere na byte a pustil ich oboch dnu.

Ehm, poďme sa vyhovoriť na polročný príval písomiek (ktoré aj tak nedokázali zdvihnúť moju aktivitu domácej prípravy nad 15 minút). Ospravedlňujem sa za čakanie, ale neboli nápady. Sorz, alright. Ale ľúbim vás, inak by som nebola teraz hore do 12 a nepísala. Right? Right. To je asi všetko čo som chcela, poprosím komentáre, tentokrát 4+! (to znamená od 4 rozdielnych ľudí a ja sa nerátam) inak časť nebode, okes? ;) aaaaa ešte čeknite TUNA TENTO ÚPLNE TIPTOP BLOG MOJEJ ÚŽASNE BII - http://fuckingstoryofmylife.blogspot.sk/ (nejde mi to dať normálne, idk why)  thanks. love. xx
p.s.: dnes som prečítala Looking for Alaska namiesto učenia a musím sa raz znova skloniť pred Johnom Greenom, že ma rozplakal pri ďalšej knihe :'( (aj keď ja revem pri skoro každej knihe). čítali ste to niekto? a aké ste z toho mali pocity? koments ↓↓
p.s.s.: na škále od 1 do 10, ako zlé je keď sa vám chalan neozve aj keď by určite mal?

Tiene Vetra 3

3. časť - Vytvorení pre opak

Sheyla sedela na schodoch vedľa Nialla a rozprávala veľa, ale pritom nič. No jeho to netrápilo. Dychtivo hltal každé slovo, ktoré jej krvavé pery vypustili vonku.
,,Kedysi dávno, keď ešte ľudia neboli ľuďmi, ale opicami, na Zemi vládli Dobro a Zlo. Stále spolu zápasili, no ani jeden z nich nebol dostatočne silný na to, aby porazil toho druhého. Vďaka tomu bola Zem Zemou, život životom. Pretože život nemôže existovať bez lásky no i nenávisti, bez Dobra a Zla. Ich sily bývali vždy v harmónii, až do jedného dňa. Do dňa, kedy si Zlo uvedomilo, že samo Dobro neporazí. Že bude musieť vymyslieť lesť, tak perfektnú, aby na ňu Dobro skočilo a tak krutú, aby na ňu Dobro umrelo. A vtedy vytvorilo deti podzemia. Krásne stvorenia s krídlami, ktoré smeli vyletieť do výšin a obalamutiť Dobro. No deťmi podzemia nemohli byť dlho. Potrebovali meno vznešené, meno, ktoré by v sebe nosilo Zlo dokonalo zamaskované za Dobro. A tak nás Zlo v jednu daždivú noc pomenovalo Anjelmi. Poslalo nás hore, až nad mračná, kde cez deň vždy dopadali lúče slnka a v noci na nebi svietili milióny malých hviezdičiek. Vyzeralo to tam ako v raji. Tam, sme našli Dobro. Predstavili sme sa ako Anjeli, ako stratená rasa, ktorá prišla Dobru na pomoc v jeho nekončiacej bitve so Zlom. Keďže Dobro malo mäkké srdce so zlata, s úsmevom nás prijalo do svojeho raju. Žili sme tam niekoľko rokov - plnili presne to, čo nám Zlo prikázalo. Získavali sme dôveru Dobra, ktoré nám slepo verilo, aj keď sme mu celý čas držali dýku za chrbtom. Nevšímalo si drobné znaky, úsmevy a slová, ktorými sme si pripravovali plán.
V deň, keď sme boli konečne pripravení, nás však Dobro prekvapilo. Dalo si nás všetkých zvolať a pomaly začalo: 'Anjeli, každí má šancu na život a na výber. Vy ste mali šancu výberu. No všetko má svôj čas a čas má pravú chvíľu, ktorá práve prišla. Vidím, ako ste sa rozhodli, deti podzemia. Zlo si myslelo, že ma dokáže prekabátiť, no to ma zjavne podcenilo. Týmto vás vyháňam z môjho raju a uvaľujem na vás kliatbu. Boli ste stvorení na zabíjanie, no odteraz musíte chrániť. Boli ste stvorení na dlhé čakanie, tak dostanete nekonečné životy. Boli ste stvorení v normálnom čase, no teraz budete musieť žiť naopak. Ale nezabúdajte. Moja dobrota je nekonečná a vy stále máte šancu na odpustenie.' "
,,Hovoríš to, akoby si tam bola," prerušil Sheylino rozprávanie Niall. Ona sa na neho len trochu zamračila, pretože nemala rada, keď ju niekto prerušoval.
,,Ja som tam bola. Všetci sme tam boli," povedala Sheyla, ,,odvtedy neustále chránime ľudí. Nikdy si neodýchneme, stále je tam niekto nový na záchranu. No to je náš život. Vytvorení pre opak. Zrodení v Zle a zavrhnutí v Dobre. Vychovaní v Zle a poučení v Dobre. No nakoniec, ponížení a zahambení v obidvoch. Zbavení našej jedinej pýchy - krídel, no stále obdarení krásou," povzdychla si a na chvíľu zavrela oči, ,,pamätám si, ako to vyzeralo v raji Dobra. Tam by si sa určite chcel raz pozrieť. Predstav si svet na oblaku, mäkkom ako páperie. Pri každom dopade slnečných lúčov sa leskol ako čerstvo napadnutý sneh. A noci... Mohol si tam ležať hodiny a len sledovať nočnú oblohu. Žiadny mestský smog, žiadne zábrany, len ty, čierne nebo a milióny hviezd. Rozspiané po oblohe akoby sa ti rozspialo vrecúškou so soľou. Na niektorých miestach ich bolo nespočítateľne veľa, žiarili skoro tak jasne ako mesiac. No na niektorých miestach si ich videl len pár. Práve tie boli však najkrajšie. Osamelé biele žiariace bodky, smejúce sa na teba z oblohy. Ak by som mohla, zobrala by som ťa tam. No nemôžme vôjsť na územie, kde nie sme vítaní," Sheyla naspäť otvorila oči a pozrela na Nialla, ktorý ju stále so záujmom sledoval.
,,Ešte mi povedz, ako to tam vyzeralo," poprosil ju a na tvári sa mu objavil výraz smutného psa, ,,ale vo vnútri," dodal a postavil sa z tvrdého schodu. Potom podal ruku Sheyle, ktorá ju s úsmevom prijala a nechala ho vytiahnuť ju na nohy. Odomkol byt a pustil ju dovnútra. Hneď za dverami si vyzula ihličkové topánky a zavesila kabát do skrine, kde sa nachádzali všetky Niallove bundy.
Niall na ňu počkal a potom ju znova chytil za ruku a spolu s ňou prešiel do obývačky. Mal ju zariadenú v príjemnom domácom štýle, čo sa jej páčilo oveľa viac než tie moderné studené obývačky. Z tejto vyžarovalo teplo a láska.
Sheyla sa posadila na gauč a Niall si sadol na jeho druhú stranu, takže sedeli oproti sebe a ich nohy sa trochu križovali. Niallova hlava padla na opierku gauča a zapozerala sa na Sheylu s pohľadom prosiacim o pokračovanie.
,,Predstav si krajinu. Nádhernú krajinu, ktorá siaha až kam ti oko dovidí. Celá zem je pokrytá mäkkými chumáčikmi oblakov, ktoré ti pri chôdzi jemne hladkajú nohy. Bola tam obrovská brána s nápisom Bonum. Nápis bol zo zlata a brána zo striebra, aspoň tak sa hovorievalo. Dobro nepoznalo lakomosť, takže mu nezáležalo na cennosti tých kovov. Keď si prekročil prah brány, dostal si sa do raja Dobra. Na začiatku boli záhrady. Vysoké stromy pod ktorými si mohol preležať v tráve celé hodiny. Rástli na nich tie najlahodnejšie jablká aké som kedy jedla. Rozplývali sa na jazyku ako čokoláda, ale lepšie. Niekedy, keď si ležal v tráve a vdychoval jej úžasnú vôňu, mohol si vidieť veveričky, ako preskakujú z jedného storu na druhý. Nikdy som sa nedozvedela, prečo tam žili veveričky, ale páčili sa mi. Fascinoval ma spôsob akým ladne skákali a užívali si svôj život v raji. Za jabloňovým sadom boli čerešne. Na jar tam bývalo nádherne. Všade rúžové lístky, padajúce zo stromov. Vtedy sme to volali rúžový záhon. Bolo tam nádherne. Za čerešňami boli kvety. Voňali tak úžasne, lepšie ako hocaká voňavka. A za kvetami... Tam bol dom. Miesto, kde sme žili spolu s Dobrom. V izbách sme mali najpohodlnejšie postele a každé ráno nás budili mäkké slnečné lúče dopadajúce na nás cez okná. Príjemne hriali na tvári a dokázali ti zlepšiť náladu na celý deň. Ak by si prešiel cez obytnú časť, dostal by si sa do siene, kde sme sa stretávali s Dobrom. Obrovská hala s preskleneným stropom a oknami po stenách. Sklenený palác. Bol stamadiaľ výhľad na celú Zem, na celé impérium Dobra a na celú oblohu. Na pohľad zo Skleneného paláca sa len tak nezabúda. Bola to jedna z najnádhernejších vecí, aké som v živote videla," povedala Sheyla potichu a zrak jej padol na Nialla, krorý pri jej rozprávaní zaspal. Kuriatko zlaté. Opatrne sa postavila a tak aby ho nezobudila vykĺzla na chodbu, obula sa a obliekla. Ešte poslednýkrát naňho pozrela a vyšla z bytu.
Skontrolovala svoje hodinky a trochu pridala do kroku. Už by bolo na čase, aby ho stretla znova - no tentoraz naposledy.

Could you believe it? ← Ale ako srsly, vidíte to i vy, či len ja snívam? Úplne vás milujem milujem milujem :3 Aj keď nemám šancu vyhrať, veľmi vám ďakujem. Lovers of mine, biggest thank you on the world is for you. ♥ + k tejto časti si poprosím viac komentárov ako k minulej, pretože, no, buďme úprimní (čiarky forever everywhere), pri písaní som plakala. Ale to len tak okrajovo. Love. xx

Tiene Vetra 2

2. časť - Sneh a horúca čokoláda :3

Niall sedel na lavičke v parku a nohami šúchal po zemi, čím odhrabával tenkú vrstvu snehu pod jeho lavičkou. Zamyslene v ruke držal náhrdelník a otáčal si do všetkých strán. Dal sa otvoriť a vo vnútri boli hodinky, ktoré aj tak stáli. Niekoľkokrát nimi zatriasol, no nepohli sa. Možno potrebovali vymeniť baterky, alebo natiahnuť ako tie staré hodinky. No ich povrch bol dokonalo hladký. Nebolo tam žiadne miesto z kade by sa dali vkladať baterky, ani žiadne miesto, kde by sa dali natiahnuť. Asi sú len na okrasu, pomyslel si Niall a zastrčil ich do hlbokého vrecka svojich riflí.
,,Čas ísť domov," povedal si sám pre seba a ešte raz pozrel pohľadom na miesto, kde sa rozprávali. Bola tam rovnaká snehová pokrývka ako po celom parku. Nič nenzanačovalo tomu, že tam ešte pred pol hodinkou stáli dve osoby.
Niall si len potichu povzdychol a radšej rýchlo odvrátil zrak od toho miesta a pobral sa domov.

Keď odomykal dvere, prsty na nohách mal už zmrznuté až na ľad a vo vlasoch malé snehové vločky, ktoré sa už pomaly menili na kvapky vody. Buchnutím pleca otvoril dvere a rýchlo vošiel dovnútra. Prešiel niekoľko krokov, aby si mohol zavesiť bundu na vešiak, pričom za sebou zanechával mokré otlačky topánok.
Hneď po vyzutí z premočených botasiek sa presunul do kuchyne, kde spod stola vytiahol svoje huňaté papuče. uplietla mu ich mama pre niekoľkými rokmi. Akonáhle ich prvýkrár zbadal, povedal, že si ich v živote neobuje, ale pri ľadovej dlážke v jeho obrovskom byte ich priamo zbožňoval.
Do konvice nalial vodu a zapol ju. V tomto počasí Niall potreboval len horúcu čokoládu a teplú posteľ. Kým mu voda zovrela, posadil sa na linku a skontroloval správy na telefóne. Samozrejme, že tam našiel pár od Zayna, zisťujúc, kto bola tá kočka a či ich nezoznámi. Ak by Niall vedel, kto to je a čo mu spôsobí, s radosťou by ich zoznámil.
Konvica cinkla, čím dala Niallovi jasne najavo, že voda zovrela. Ten si len rýchlo vytiahol zo skrinky svôj obľúbený hrnček, do ktorého nabral dve lyžičky čokolády a zalial vodou. Potom to pomaly miešal v protismere hodinových ručičiek, ako ho to vždy učila starí rodičia. Stará mama mu vždy robievala tú najlepšiu horúcu čokoládu pod slnkom. Miloval spôsob, ako sa mu rozplývala na jazyku jej sladká chuť, aj keď si na nej vždy popálil jazyk, pretože nikdy nechcel počkať, kým vychladne.
Chytil hrnček za uško a opatrne ho preniesol do spálne, aby nevylial.
Položil ho na nočný stolík a zamieril ku skrini. Vyzliekol si tričko a rifle, ktoré potom len hodil do skrine a zobral si z nej svoje pyžamo. Tričko si prevliekol cez hlavu a potom už len rýchlo skočil do postele, kde sa zabalil pod perinu. Chvíľu tam len nehybne ležal, kým sa mu to tam trochu nevyhrialo. Potom sa už mohol povrtieť a posadiť sa, aby si mohol vychutnať svoju horúcu čokoládu.

Sheyla sedela na lavičke v parku a rozmýšľala, čo ďalej. V ruke obracala hodinky, ktoré jej, ako stále, viseli z krku a sledovala sneh padajúci na zem. Uvažovala, či za ním má ísť ešte raz, alebo nie. Už ju skoro nepozná, povzdychla si smutne v mysli a pozrela smerom k jeho bytu. Nenávidela bytie anjelom presne pre toto. Anjeli sú tými najsilnejšími bytosťami na svete, no i tými najviac zničenými. Nedá sa povedať, či je to výhra, alebo strata.
Pomaly začínala cítiť ako jej primŕza zadok k lavičke, tak sa radšej rýchlo postavila a párkrát si po ňom prešla rukou, aby sa uistila, že tam nemá žiadny prebytočný sneh. Potom už len pomalým krokom v jej vysoký topánkach prešla na druhú stranu parku. Nechcela ísť za Niallom, no i tak chcela. A vedela, že musí. Ešte ho musí stretnúť. Ale to počká do rána. Pre istotu.
Prehodila si svoje ohnivé vlasy cez plece a trochu pridala do kroku, aby sa čo najskôr zbavila pokušenia otočiť sa a ísť k Niallovi. No táto túžba sa každým krokom zväčšovala.
Keď zastala pri bráne parku, už to nevydržala a otočila sa presne opačným smerom. Svižným krokom prešla cez park a cez spleť londýnskych ulíc zamierila k Niallovmu bytu. Cestu už poznala naspamäť. Toľkokrát ju spoločne prešli, držiac sa za ruky, smejúc sa, no i utekajúc jeden od druhého a kričiac.
Keď konečne zastavila pred jeho bytom, na chvíľu sa zarazila. Netušila, či zazvoniť, alebo proste odomknúť dvere svojím kľúčom. Chvíľu tam len tak bezradne stála, no nakoniec priložila prst na zvonček a stlačila ho trikrát rýchlo za sebou.
Najprv nedostávala žiadnu odozvu, no keď začula známe dupotanenie po dlážke, automaticky sa usmiala. Dvere sa pomaly odomkli a spoza nich vykukla blonďatá strapatá hlava.
,,Ahoj," nesmelo sa na neho usmiala Sheyla, no on ju len sledoval s pootvorenými ústami.
,,Niall?" oslovila ho opatrne a podišla o krok bliššie. Nevedela, čo sa deje. V jeho blonďatej hlavičke sa mohlo preháňať čokoľvek, od výmyslu sveta. Cez obľúbený druh pizze až ku zajtrajšej predpovedi počasia, ktorá je dosť mizerná.
,,Ako si to spravila?" opýtal sa Niall po chvíli, ,,rozplynula si sa mi pred očami," vysúkal zo seba šokovane. Alebo sa mu to snívalo? Mohol to byť len výplod jeho bujnej fantázie?
,,Nie, to som nes- Och, už chápem," povzdychla si Sheyla, ,,asi by som ti mala vysvetliť nejaké veci." Usmiala sa na neho a dúfala, že ho pustí dovnútra. Musí ho pustiť. Niall má predsa to najzlatšie srdce a nikdy jej nepovedal nie.
,,To by si mala," prikývol a pohľad mu padol na náhrdelník na Sheylinom krku. Taký istý, ako mu dala. Niall sekundu zvažoval situáciu a potom vytiahol kľúče zo zámku a vyšiel z bytu. Sadol si na schod a kývol na miesto vedľa seba. Najprv na neho Sheyla len spýtavo pozrela, no potom sa tam usadila i ona.
,,Počúvam," povedal nedočkavo, čakajúc na ten úžasný príbeh, ktorého sa však pravdepodobne nikdy nedočká. Pretože príbehy anjelov nie sú úžasné. Sú srdcelámajúce. Obzvlášť vtedy, ak v ňom hrajete hlavnú postavu.

Ach takú brilliant náladu mám, až to bolí :3 Lilko vie prečo :33 A nepokazí mi ju ani žiadne debilné aal. -.- :D .. so, tu máte časť, love ya a komenty. ;) xx

Tiene vetra 1

Asi len toľko, že nechápem, no i milujem človeka, ktorý ma nominoval HERE. thanks. xx ;) - Lav

1. časť - Prvý no i posledný raz.

,,Vieš, že tomu neverím, Zayn. Ja rozumiem, že keď ti ona povedala, že videla anjela, tak jej veríš, to ti ani neberiem. Ale ja tomu veriť nemusím, dobre?" opýtal sa Zayna, ktorý sa ho už poslednú pol hodinu snažil presvedčiť o opaku. Spomienku svoje sny Niall naďalej silno potláčal. Žiadny anjeli neexistujú a bodka.
,,Mysli si čo chceš, ale vieš čo sa hovorí," povedal Zayn s povzdychom. Potom sa už len postavil a bez hocakého ďalšieho slova odišiel. Jasné, že Niall vedel, čo sa hovorí. Ak neveríš, oni ťa prinútia.
Hlúposti.
Postavil sa z pohodlia gauča v Harryho obývačke a vyšiel na chodbu. Cítil sa úplne pod psa. Chvíľu sa tam len bezcielne prechádzal. Nedokázal sa na nič sústrediť, pretože mu myšlienky stále utekali k jeho snu. Bola to totálna hlúposť, no človek nikdy nevie...? Možnože ju naozaj stretne.
"Ale načo to myslíš, Horan!" okríkol sa v duchu "ty predsa na takéto veci neveríš. Tak čo si to namýšľam, že by si mohol stretnúť nejaké anjela? Dokonca svôjho?"
Radšej sa vrátil naspäť ku chalanom, ktorí pokračovali v hraní nejakej stupídnej hry na playstation bez povšimnutia jeho neprítomnosti. Naspäť sa usadil na svoje miesto, ktoré za tú chvíľku ešte nestihlo vychladnúť.

Sheyla sa opierala chrbtom zahaleným v krátkom čiernom kabáte o špinavú stenu. Pomaly vydychovala obláčiky dymu, ktoré sa jej v ústach tvorili vďaka nadmernému chladu vonku. Čakala na ten moment. Na moment, kedy sa stretnú naposledy.
Svoje ohnivo červené vlasy mala rozpustené, ako vždy. V miernych vlnách jej padali až ku pásu, kde sa ich farba menila na oranžovú. Jej vlasy, jej milované vlasy. Toľkokrát dovolila Niallovi zapletať jej ich a starať sa o ne. Ach, tie nádherné časy. No všetko sa musí skončiť, inak by sa nič nikdy nezačalo. Ak by mu nezlomila srdce, on by ho nikdy nezlomil jej, no aký je zmysel žitia bez bolesti? Bez utrpenia? Bez straty? A hlavne, bez lásky? Bez človeka, ktorý vás podrží, keď padáte? Bež priateľa, ktorý vám zaspieva uspávanku a potom vás hodiny sleduje v spánku? Bez chlapca, ktorý vám bude vždy oporou, ktorý sa za vás postaví aj keď vám neverí? Život bez lásky je ako plávanie bez namočenia sa.
Nialla zbadala v okamžiku, ako vyšiel z dverí budovy. Vyzeral tak mlado... Malé kurčiatko. Smial sa na nejakom hlúpom vtipe, ako ho poznala. A ona ho poznala veľmi dobre aj keď on ju ešte nie.
Pomaly vystúpila z tieňa, no vzápätí sa vrátila naspäť. Nepríde za ňou, ako to vždy robieval. Neobjíme ju a nevtisne bozk na líce. Tento raz to bude musieť urobiť ona. Už len tento raz.
Jej vysoké opätky hlasno klopkali na zľadovatenom chodníku. Ich zvuk sa ozýval celou ulicou a prirodzene prilákal pozornosť štyroch chlapcov lúčiach sa pred bytovkou. Naraz zdvihli hlavy a pozreli na dievča v čiernom s ohnivými vlasmi a krvavým rúžom. Všetkým sa sánka posunula o pár centimetrov niššie, no ju nezaujímali všetci. Oči jej padli na Nialla.
,,Ahoj," pozdravila ho potichu, ,,môžem s tebou na chvíľu hovoriť?" opýtala sa ho, nespúšťajúc pohľad z jeho svetlomodrých okáľov, ktoré ju sledovali ako prízrak.
,,Ja-jasné," odvetil jej Niall, nechápajúc, čo chce dievča ako ona od neho. Prečo nejde za Zaynom, či za hocikým iným. Oni sú predsa tí krajší. No ona ho len chytila za ruku a potiahla preč od ostatných.
,,Ja... Ja ťa poznám," dostal zo seba Niall potichu. Sheyla prudko zastavila a otočila sa tak rýchlo, až jej vlasy jemne švihli Nialla po tvári. V jej vnútri zasvietila malá iskierka nádeje. Stretnú sa ešte raz.
,,Si dievča, z mojich snov. Ohnivé vlasy a krvavý rúž, anjel, ktorý padol z neba pre mňa," povedal a Sheylin úsmev spolu s jej iskierkou nádeje zhasol. Toto je naozaj poslednýkrát.
,,A ty si Niall James Horan, máš 20, žiješ sám v obrovskom byte, no máš panický strach z tmy a z toho, že ma stratíš. Teda, ten len budeš mať. Dúfam," povzdychla si Sheyla a v ruke žmolila koniec svojho kabátu. Na túto situáciu sa pripravovala tak dlho, no teraz nevedela čo má robiť.
,,Čože?" opýtal sa Niall.
,,Ach ty moje kurčiatko, čoskoro pochopíš," pošepla Sheyla a pozrela na oblohu z ktorej pomaly začínal padať sneh. Pozorovala vločky s neskrývaným záujmom. Milovala sneh.
,,Kto si?" opýtal sa Niall dievčaťa stojaceho pred ňou.
,,Ako si povedal... Som tvôj anjel. Dievča s ohnivými vlasmi a krvavým rúžom," usmiala sa Sheyla a chytila Nialla za ruku. Vedela, že to je asi poslednýkrát čo sa ho môže dotknúť, tak si to chcela dostatočne vychutnať.
,,Nemyslím to tak. Ako sa voláš?" opýtal sa a pustil jej ruku. Odstúpil o krok ďalej, akoby mu naháňala strach. Sheyla sa mu ani nečudovala. Nikdy nedôveroval ľuďom, tak prečo by mal veriť jej, ktorá sa len tak objavila a ani sa nepredstavila?
,,To teraz nie je podstatné. Dôležité je toto," povedala potichu a siahla do vrecka. Okamžite prstami nahmatala hladký kov.
,,Toto si musíš nechať. Skry to predomnou, nesmiem to uvidieť až kým nepríde správny čas. Urob to pre mňa, prosím. Poslednú vec," pošepla Sheyla a vložila Niallovi do ruky jej náhrdelník. Nikdy si ho nedala dole, no všetko je raz po prvýkrát.
,,Čo tým myslíš? Kedy príde správny čas?" opýtal sa jej zmätene. No ona ho už nepočúvala. Sledovala sneh, ktorý padal z oblohy v čím ďalej tým väčších chumáčoch.
,,Snežilo, keď sme sa prvýkrát stretli. Pamätáš si na ten deň? Oh, ty si ma ešte nestretol. Prepáč, to som nemala hovoriť. Ale vieš čo?" Sheyla prudko vystrela hlavu zo zaklonenia, aby mu mohla pozrieť do očí, ,,ten deň si budeš pamätať do konca života," zasmiala sa a znova zaklonila hlavu aby mohla sledovať padajúci sneh na jej pokožku.
,,Na všetkco treba čas a na čas treba pravú chvíľu," pošepkala a zavrela oči. Niall na ňu len šokovane pozeral a nechápal, čo sa deje. No pomaly začínalo byť zložitejšie sústrediť sa na obrysy jej tela. Mizla mu rovno pred očami a on netušil, čo sa deje. Pochopil, až keď bolo neskoro. Až vtedy, keď jediné čo po nej zostalo, bol tieň vo vetri.
A nejako, netušil ako, sa mu v hlave zjavila myšlienka, že práve videl zmiznúť lásku jeho života rovno pred svojimi očami.

Toto som si povedala včera v noci (chápať ako dnes o druhej ráno) a rozplakala sa pri písaní tretej časti. Veď tak treba, čo? hah. Credits za obrázok Adel. xx

Tiene vetra

Veselé Vianoce a šťastný nový rok od Lav a Em! ;)

,,Jedného dňa, príde do tvôjho života anjel. Anjel, ktorý spadol z najvyšších oblakov len kvôli tebe. Bude na teba dohliadať cez deň i noc, strážiť tvoje sny a chrániť tvoje srdce pred každým, kto by ti mohol ublížiť. Nebudeš jej môcť odolať. Stále keď zatvoríš oči, zbadáš jej ohnivé vlasy a krvavé pery, ktoré kričia tvoje meno v neuveriteľnej bolesti. Bude tvojou záchranou, no ty budeš jej smrťou. Bude ťa chrániť anjel so strašidelnou minulosťou, ktorého budúcnosť spravíš ešte strašnejšou ty. No máš na výber, nezabúdaj. Stále je tu možnosť výberu. Aj pre tak zničených, ako budete vy dvaja." Chlapec zdvihol pohľad veštici do očí a v tej chvíli sa miestnosť rozpadla.

Niall sa prudko posadil na posteli a rýchlo siahol po pohár vody, ktorý mu stál na nočnom stolíku. Hltavo ju vypil, no jeho hrdlu to nijak nepomohlo. Naďalej horelo v plameňoch, ako posledných pár týždňov. Prenasledoval ho ten istý sen - alebo nočná mora? Nedokázal sa jej zbaviť, no ani sa nikomu zveriť. Možno sa bál, že nie je úplne normálny. Možno sa bál, že ho pošlú k psychiatrovi. A možno sa len bál, že ak sa toho sna zbaví, už nikdy neuvidí svojho anjela.
Radšej len zatlačil viečka čo najsilnejšie k sebe a zaboril tvár do vankúša.
Tesne pred tým, ako upadol do hlbokého spánku, pred očami zbadal rozmazanú šmuhu ohnivých vlasov.

Nevydržala som to? Pravdepodobne. Nejdem to skúmať ani nič, proste tu máte prológ. Je to niečo iné, niečo nové, niečo komplikované ale niečo premyslené. A niečo mierne okopírované (Whovians si časom môžu všimnúť podobnosť medzi vzťahom River a Doctora, ale spoilers! (aj keď ste to už asi prečítali, takže som vás varovala prineskoro a pokazila celú zápletku. I'm so sorry.))
Znova sa tu vykecávam bez hocakej pointy, takže skrátene. Not dead. Nie som mŕtva a pravdepodbne tu uvidíte Tiene Vetra znova.
Lav. xx

p.s. Na všetko treba čas a na čas treba pravú chvíľu.

Posted via Blogaway