So... :) 1. Zajtra časť NEBUDE!! Ani pozajtra, ani popozajtra... Najskor až v nedel'u... Ale keď budem mať wifi, tak vám možno dám, no asi skor nie... 2. Zajtra idem na prázdniny so sesternicou (directionerkou) a skoro celou jej triedou.. A samozrejme aj s rodičmi atď... 3. V piatok má náš Haz 19 rokov, takže si to užite (ja sa budem lyžovať, no viem si predstaviť, aké budem mať so sesterkou rehoty...:D) 4. To je asi všicko, čo som chcela... :) :) Takže si to tu bezomňa užite... :D Rozmýšl'ala som, že dám dnes FY namiesto DCML, ale nebudem taká sviňa, pretože 28 sa končí dosť napínavo... :D 3:) And, oh yes! Včera (29.1.) som večer (o 22:05) dopísala epilóg k FY :) Máte sa na čo tešiť... :D :D Aj keď ma moooožno zabijete... :D Ale dosť kecov, bežte si prečítať časť ;) xx - L
DCML 17. kapitola
Tá poondiata láska
Príjemne ma to potešilo, ale to nič nemení na veci, že sme pohádaní alebo aj dokonca od seba.
,,Počuj koľko ty máš vlastne rokov?? Že mi tu hovoríš také veci ako dlhoročný odborník?" opýtala som sa Rebeccy.
Beccy sa usmiala a zahlásila: ,,15."
Takmer mi zabehlo. ,,Koľko??"
Beccy nechápala čo sa deje. ,,15." zopakovala.
,,Wow, vyzeráš staršie. To teraz neber ako urážku, len prosím ťa, to čo som ti teraz povedala si nechaj pre seba. Ok?" uisťovala som sa. ,,Lebo médiá by z toho spravili kauzu na celý rok."
,,Jasné. Ver mi. Chápem, že si mi povedala niečo čo bolo určené len pre moje uši a nemá to počuť nikto iný." usmiala sa.
,,Rozprávaš tak vyspelo...." divila som sa.
,,No povedzme, že nie si prvá kto mi to povedal." zasmiala sa.
,,Tak to mi je jasné." usmiala som sa aj ja. A nemusela som sa premáhať na ten úsmev.
,,Vyzeráš zničene. Spala si v noci niečo??" povedala po chvíli.
,,Aj hej. Mala som menší problém zaspať, ale v poho." zase som sa silene usmiala.
,,Keď už sa takto otvorene rozprávame. Vôbec sa mi nechce tancovať....." pousmiala som sa a pozrela do tých jej zelených očí. Čakala som čo spraví alebo povie....
,,Úprimne????? Ani mne....." a rozosmiala sa. A ja s ňou....
Takýmto rozprávaním sme zabili ďalšie dve hodiny. No potom už musela ísť. Vymenili sme si čísla a zase sme sa dohodli na ďalšiu sobotu. A ja som mala zase ten istý pocit ako ráno. Na nič. ,,Do prčic aj s ním!" zase som si zanadávala. A rozmýšľala čo robiť. Keď mi zazvonil mobil. Bol to Louis. ,,Ahoj Loui, čo ťa trápi???" ozvala som sa zase so sileným úsmevom.
,,Mňa nič, ale Liama zjavne niečo.... A myslím, že to má niečo spoločné s tebou." ozval sa vyčítavým tónom.
,,Hej! Vieš čo sa stalo??"
,,Nie! Preto volám tebe!" začínal byť nasratý.
,,Tak si potom láskavo odpusti ten tón!" povedala som naštvane. A malo to účinok lebo Louis trochu vypustil paru.
,,Prosím ťa Angela pokladám ťa za rozumnú, tak mi aspoň ty povieš čo sa stalo?? Lebo od včera rána je Liam čudný. Taký podráždený. A dnes ráno niekam odišiel a zatiaľ sa nevrátil, ale to nie je až tak podstatné, lebo prešli len asi 2 hoďky." vyslovil už s jemnejším tónom. Keď povedal že Liam odišiel až ma pichlo pri srdci, čomu som absolútne nechápala, ale po pokračovaní som sa upokojila.
,,Cez telefón určite nie." povedala som ráznejšie ako som chcela.
,,No dobre rešpektujem vaše rozhodnutie, ale s El sa o vás bojíme." povedal už kľudne a starostlivo.
Usmiala som sa, lebo to bolo od nich veľmi milé.
,,Vďaka." povedala som vďačne, ,,No najprv by som si to rada vyriešila s Liamom. Ok?" ukončila som.
,,Dobre ako chceš."
,,Vďaka a pozdravujem vás." už som sa usmiala.
,,Dik. Aj my teba..."
Myslím, že sa už aj Louis ukľudnil.
Začala som rozmýšľať čo dnes budem porábať. Došla som k záveru, že nemám robiť čo. Absolútne. A tak som sa zobrala, nasadla do auta a vypla mobil. Naštartovala som a vyšla z mesta. Rozhodla som sa, že si trošku oddýchnem od všetkého a od všetkých a pôjdem trochu na pobrežie. Keď som bola menšia a keď moji rodičia ešte žili, chodili sme do jednej dediny pri pobreží. Je tam krásny výhľad na more a je to fajn miesto na prečistenie hlavy. No ešte pred tým sa niekde zastavím.
Prídem na malé opustené parkovisko, odparkujem auto a vchádzam starými mohutnými dverami. ,,Dobrý deň." žiarivo som sa usmiala na vrátničku. Milá, zavalitá vrátnička sa na mňa milo pozrela a na tvári sa jej objavil úsmev keď ma zbadala. ,,Ahoj. Ako vždy??" opýtala sa ma. Ticho som prikývla.
,,Dobre, tak je vo svojej izbe. Asi pred piatimi minútami sa vrátila z vonku takže by nemala spať." povzbudivo sa usmiala a zohla sa naspäť nad kopu papierov.
,,O! A aby som nezabudla. Keď budeš odchádzať príď za mnou potrebujem ti niečo povedať." povedala vážne, čo ona nezvykne.
,,Dobre." povedala som vážne aj ja a už som sa náhlila k jej izbe. Podišla som k dverám a ticho zaklopala. Pomaly som otvorila dvere a nazrela dnu. Sedela v kresle chrbtom ku dverám. ,,Som naozaj v poriadku Katie!" povedala rázne.
,,Hmm... Myslím, že ja Katie nie som." povedala som ja a ona sa v tom momente otočila a usmiala sa.
,,Angela!" povedala radostne.
,,Ahoj Ellie!" usmiala som sa úprimným úsmevom.
Začala vstávať z kresla a chcela ma ísť objať, no trochu sa je zatočila hlava ale len tak tak som ju zachytila.
,,Och moja...." usmiala sa a objala ma. ,,Ďakujem." zahanbene sa usmiala do zeme. Pripadala mi ako keď malé dievčatko pristihnete pri niečom nekalom. Presne tak vyzerala. Ellie bola moja jediná rodina. To ona mi zavolala záchranku keď som potrácala. Nebola moja bilogická babička, no stala sa ňou.
,,Čože si ma prišla dnes navštíviť???"
,,Nuž nemala som v meste čo robiť a chcela som ísť do tej dedinky o ktorej som ti rozprávala..."
,,Klameš!! Čo sa stalo???" vyhŕkla.
Pozrela som do zeme a vyhrešila som samú seba, že neviem lepšie klamať.
,,Ellie nič podstatné..."
,,Zase klameš! Drahá Angela, ani sa nepokúšaj mi klamať. Sama dobre vieš, že to aj tak budem vidieť." povedala rodičovským tónom. Pousmiala som sa, lebo už dlho som ho nepočula.
,,Tak dobre. Poviem ti to, ale nebudeš si kvôli tomu robiť starosti fajn??" navrhla som.
,,Angela ale to vieš že ja si o teba budem VŽDY robiť starosti..." povedala so smiechom.
,,Ellie....." povzdychla som si.
Postavila pred moju tvár ruku a povedala: ,,Vieš čo, poď sadneme si a ty mi môžeš narobiť nové starosti a vrásky..." zase povedala so smiechom. Vytáčalo ma to. Ale len tak úsmevne. Ellie mala okolo 50-ky a bola to úžasná žena. Bývala v tomto domove dôchodcov, pretože jej manžel zomrel v tom období, keď mi zachránila život a deti nemala takže nemala nikoho kto by sa o ňu staral. Tak sa nasťahovala sem no a ja ju chodím navštevovať min. raz do týždňa. Je to skvelá žena, ktorej môžem byť vďačná za to, že som tam vlastne mohla stáť.
Zas som celý príbeh mňa a Liama vyrozprávala, teraz pre zmenu Ellie. Potichu počúvala a keď som dorozprávala tak sa začala smiať. Ja som na ňu vypleštila oči. ,,Čo sa smeješ?!?!? No super mne sa rúca život a ty sa na tom smeješ!!!" vložila som si tvár do dlaní. Ellie ma začala hladiť po chrbte. ,,Moja... Jednoducho si zamilovaná....." povedala upokojujúco.
,,Čo?!?!" neveriacky som na ňu pozrela.
,,Čo čo??" spýtala sa ona. ,,Počkaj ty si si to ešte nevšimla??"
Pozerala som na ňu ako na zjavenie.
,,Och moja...." zasmiala sa. ,,Ale to tak začína... A vidím ako ťa to trápi... Takže je očividné, že aspoň z tvojej strany.... Si zamilovaná..." usmiala sa. ,,A keď chvíľu počkáš tak uvidíš či je aj on... Zamilovaný." vyslovila to slovo až po chvíli a zjavne, aby ma ponaťahovala.
Stále som na ňu neveriacky pozerala neschopná slova.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára