Dance Changed My Life - 12. kapitola

Poprosíme komentáre :) - Lav

DCML 12. kapitola
Minulosť

Keď sme s Tan došli domov (ku mne) bolo asi 16:00. Zložila som ju na gauč a hodila sa vedľa nej.
,,Tak ktorá začne???" usmiala som sa na ňu, ,,alebo cheš ísť spať??"
,,Síce som strašne unavená, no veľmi ma to zaujíma..." usmiala sa konečne aj ona.
,,Nuž tak začni ty. Ty skončíš asi skôr ako ja." navrhla som.
,,No...." zalamentovala, lebo to ona vždy všetko kecala na  niekoľko dní. Ale začala: ,,No takže ako sme prišli tak si nás "zoznámila" a on hneď potom prišiel ku mne a začali sme sa rozprávať. Potom ešte išiel niekoho privítať a ku mne prišiel Zayn. Trochu sme sa zase bavili. Úsmevy, pohľady a tak vieš..." usmiala sa tak.... Žensky. My ženy vieme čo ten pohľad znamená. A pokračovala: ,,No a chvíľu potom som išla nájsť wécko. A keď som z neho vychádzala tak som narazila na Harryho. Už mal trochu vypité no bol ešte úplne v pohode. No a proste bol taký... Ako pre mňa." nakoniec dokončila pričom sa usmiala. Nadvihla som obočie. ,,To nemyslíš vážne.... Veď ty si sa doňho buchla!!! Tanya!!" zakričala som s úsmevom. Ešte nikdy Tanya nehovorila o chalanovi takýmto tónom.
,,Nemyslím si.... Vieš aká som."
,,Áno viem, no ten tón som ešte nepočula. Vieš??" odpovedala som logicky.
,,No a proste potom sme už tuším boli stále spolu... Aspoň myslím. Neviem lebo z tej noci si nepamätám veľa... A dokonca si nepamätám žiadny bozk." smutne sa pousmiala , ,,No a teraz ty! A skús nadviazať na náš včerajší rozhovor."
,,Fajn... Tak pamätáš sa na to moje obdobie pred tým ako si odišla??"
,,Jasné zlato prečo???"
Nadýchla som sa a vyslovila: ,,No tak to dieťa bolo Zaynove." a pozrela som do zeme.
,,Čože?!?!?! To nemyslíš vážne!"
Ticho som prikývla. V hrdle mi navierala hrča a mala som menšie problémy ďalej pokračovať. ,,Áno. Preto som ti to nechcela povedať." tak a je čas ísť s farbou von. Pred asi 10 mesiacmi som na jednej žúrke stretla Zayna. Nepoznala som ho ako speváka.
Začali sme spolu chodiť. Mala som vtedy len osemnásť a neuvedomovala som si váhu slova láska a tak som si myslela, že som zamilovaná. Opak bol pravdou, no to som zistila až omnoho neskôr. Boli sme spolu asi 4. týždeň, keď som mala dostať krámy. Mávala som ich veľmi presne a tak som sa čudovala keď neprichádzali. Keď sa mi začali meniť chute a prvýkrát som zvracala, pochopila som. Kondóm sme nemali vždy lebo vtedy som bola mladá a hlúpa. Zašla som k doktorovi a on mi potvrdil čo som tušila, ba až vedela. Medzitým všetkým som sa zo Zaynom prestala stretávať, no považovala som za slušné mu to oznámiť a tak som mu napísala SMS. Vravím mladá a hlúpa. V SMS-ke písať, že som tehotná. Smiala som sa sama na sebe. Keď mi po 2 týždňoch odpísal: "Sorry" pochopila som to. Nehnevala som sa. Našťastie preňho, som bola chápavá. Zmenila som sa. Začala som byť rozumnejšia. Zobrala som 2 práce aby som niečo našetrila a celkom som sa na to malé tešila. Mala som optimistický pohľad na vec. Tanya bola ešte pred cestou do USA a bola mi najväčšou oporou. Pomáhala mi s prácou. A vlastne kvôli nej som bola taká v pohode, lebo som vedela, že keby som sa nedokázala o to malé postarať ja, postará sa oňho ona. Všetko bolo v poho až na konci 3. mesiaca sa začalo všetko kaziť. Tanya dostala návrh do tej Ameriky a ja som začínala byť veľmi unavená. Už som tak nevládala, chodila som domov neskoro v noci.
Rodičia mi umreli tesne pred osemnástkou, tak ma súd emancipoval. Nemala som žiadnu rodinu a okrem Tanye som nemala nikoho kto by mi mohol pomôcť.
V jeden neskorý večer som sa vracala domov z práce a už bola riadna tma. Snažila som sa ísť pod lampami, no na čo Vám sú lampy keď nie je nikto na okolí. Oproti mne išiel nejaký bezdomovec ktorý na mňa čudne pozeral. Začala som sa báť. Keď už konečne okolo mňa prešiel vydýchla som si. No skoro. Zozadu ma chytil za lakeť a hodil na zem. Zľakla som sa, hlavne o malé. Dala som mu moju peňaženku aj všetky šperky. Už odchádzal a tak som pomaly začala vstávať no stále som sa triasla od strachu. Už bol odomňa pár metrov keď sa ešte otočil. ,,Aby si na mňa nezabudla..." podišiel ku mne a uštedril mi jednu päsťovku do brucha. Od bolesti som sa predhla a tak mi aj kolenom kopol do brucha. Spadla som na zem a už len hmlisto som ho videla odkráčať. Chcela som kričať, umrieť, zabiť ho. No len som tam ležala a zvíjala sa od bolesti. Po chvíli neviem či to bolo 30 sekúnd alebo hodina. Neviem. No pre mňa to bol najhorší čas môjho života. Bála som sa bolesti, no vtedy som si spomenula na jednu vec. Keď som mala asi 13 moja mamka povedala jednu vec. Pred pôrodom sa bála, ale potom pri kontrakciách si uvedomila: Každá bolesť raz musí skončiť. Predsa nemôže trvať večne. A na to som si vtedy spomenula a ani neviem odkiaľ som zozbierala vôľu a vytiahla z tašky mobil a snažila sa vyťukať číslo, no ruky sa mi triasli od bolesti a od všetkého. A vtedy som neďaleko zbadala jednu staršiu dámu. Ona mi zachránila život. Všimla si ma a hneď mi zavolala záchranku. Celý čas ma upokojovala.  Ležala som tam, ale už nie vystrašená, už nie zronená. Nechápem ako, no dokonca sa mi zdá, že som sa raz usmiala. A potom konečne prišla sanitka. Aj keď som už nebola vystrašená, vydýchla som si. Po niekoľkých čudných snoch som sa zobudila v nemocnici. Snívalo sa mi niečo o operácií a s doktormi. Po tom ako som sa zobudila a po rozhovore s doktorom som zistila, že to nebol sen. Potratila som a s tým, akým spôsobom som potratila som zároveň stratila možnosť mať ďalšie deti. Keď mi to oznámil doktor, čas sa začal vliecť. Stratil pre mňa význam. Celý život pre mňa stratil význam. Zavolala som Tanyu a uvedomila som si, že večer pred tým ako ma niekto prepadol, som sa s Tanyou rozprávala o Amerike a ona mi vravela, že tam chce ísť, ale že ma tu takto nenechá samu. A ja som jej na to povedala, že všetko sa vyrieši. A vyriešilo sa. Ale ani v najhoršom sne by mi nenapadlo ako.
Týždne potom som plakala každý večer. Ale nejakým spôsobom som prišla na to, že sa môžem zamestnať a prestať aspoň na chvíľu prestať myslieť na to všetko. Zobrala som zase dve práce, ale dlho mi to nevydržalo. Vybrala som si len jednu a zvyšok času som trávila s chlapmi, ale jednu vec som nemohla nechať len tak. Tú staršiu pani, ktorá mi vtedy zachránila život. Vyhľadala som ju a začala ju pravidelne navštevovať. Stala sa mi starkou, ktorú som nikdy nemala. Len  pri nej som sa správala ako za starých čias pri rodičoch. Tak vychovanejšie a chápavejšie.
Vtedy bolo to obdobie, ktoré som už aj minule spomínala. Chodili sme s Tanyou do barov a ja som ju presvedčila, že som znovu začala "žiť". A nakoniec som ju presvedčila, nech ide aj do tej Ameriky. Ako sa blížil termín jej odchodu stále som mávala menej chlapov a pomalinky som sa dostávala do normálu. Síce som sa takmer vôbec neusmievala, ale už som aspoň neplakala každý večer.
Pred jej odchodom sme išli na poslednú spoločnú žúrku. Bol tam nejaký super DJ a super hudba a tam som sa prvýkrát usmiala pri tanci (po tom ako som potratila). Tam som si dala prvý battle po dlhom čase. Tam som sa vlastne vrátila späť k tancu, lebo pred tým ako som otehotnela bol tanec môj život, ale po TOM som tanec odložila veľmi hlboko do skrine.
A tam som aj zase stretla Zayna. Povedala som mu všetko, ale v zjednodušenej verzii a jeho asi potom začalo trápiť svedomie alebo čo a tak mi vybavil prácu u nich. No a u nich som sa dala dokopy. A začala naozaj žiť život.
Našla som zase zmysel života. Našla som takú rovnováhu alebo niečo také. Ja neviem. Proste som stretla chalanov a tí ma rozosmievali a mohla som začať ako keby odznova.