Same Mistakes - *11. kapitola*

Ták. prepáčte, že neskôr, ale nechcela so mdať zase vemi skoro, lebo mám predpísanú len jednu časť a nestíham písať z dôvodu, že sa pripravuejm na súťaž, a som z toho úúúúplne zdeptaná. Poprosím si min.  6 komentov (zvyšujem to preto, aby som nemusela dávať veľmi skoro časť),ale poteší aj viac :3
Your *Mrs. Styles*
P.S.: soráč za chyby :D

*11.kapitola*

Pohľad Tim:
Pomaly a s veľkou námahou som otvorila oči. Ležala som na širokej posteli, prikrytá bielou plachtou. Steny boli celé biele a vedľa mňa pípali prístroje. Otočila som hlavu doľava. To čo som uvidela, ma veľmi prekvapilo. Ten kučeravý chalan sedel na tej nepohodlnej plastovej stoličke pri mojej posteli a spokojne odfukoval. Bol taký zlatý keď spal. Nemohla som si odpustiť úsmev. Po dlhej dobe úprimný. Bola som šťastná. Poviete si, prečo? Ani sama neviem.
Zo včerajška si pamätám všetko okrem toho, čo sa stalo. Zamyslene som pozorovala línie jeho tváre. Zo zamyslenia ma ale vytrhlo jeho zakašľanie. Až vtedy som si uvedomila, že na neho pozerám už poriadne dlho.
"Dobré ránko." usmial sa.
"Ehm.... Ďakujem. Aj tebe." tiež som sa usmiala, ale určite som vyzerala ako úplný pako. Neupravená, rozcuchané vlasy. Proste strašidlo.
"Čo sa stalo?" nechápavo som sa na neho pozrela.
"Ty si to naozaj nepamätáš?" pozeral na mňa po zdvihnutým obočím. Bol taký milý. A pekný. A....proste dokonalý. Cítila som niečo, čo som ešte nikdy necítila. Boli to tie také motíliky v bruchu, vždy, keď sa na mňa pozrel, usmial, alebo sa ma dotkol.
"No.... Nie. Posledné, čo si pamätám, je fakt, že ma šéf vyhodil." pri tej vete som sa smutne pozrela na svoje ruky, s ktorými som sa medzičasom začala hrať.
Milo sa na mňa pozrel, a začal mi hovoriť, čo všetko sa včera stalo pekne od začiatku. O tom, ako som pri ich stole spadla, ako ma chcel odniesť do nemocnice, ale stretli sme šéfa a aj o tom, ako som spadla a hlavu si udrela do stoličky. To som si nepamätala.
"Tak som ťa rýchlo zobral na ruky a odniesol som ťa sem, do nemocnice." zase sa usmieval a v lícach sa mu vytvorili jamky.
"Povedala som ti, aby si ma nedvíhal." škaredo som sa na neho zamračila.
"Prečo?" smutne sa na mňa pozrel.
"Lebo ešte dostaneš pruh." zamrmlala som si, ale zdalo sa, že to počul.
"Prestaň, prosím ťa. Si krásna taká, aká si." povedal, usmieval sa na mňa, ale mne zamrzol úsmev na tvári. Pozerala som sa na neho ako na zjavenie, ale on sa tváril, akoby nič odpovedal. Nikdy mi žiadny chalan odpovedal niečo takéto. A ešte on. Nechápala som, prečo sa o mňa od začiatku zaujímal. Mohol ma tam necháť ležať a trápiť sa už vtedy, pri ich stole.
"Ups! Asi som to nemal na teba tak vychrliť," smutne sa usmieval, "ale neviem sa ovládať. Ako si tam prišla, niečo ma na tebe strašne upútalo." stále sa usmieval a pozeral sa mi priamo do očí.
Ó. Môj. Bože. Len toto nie. Nie! Vôbec ho nepoznám, a on mi tu vyznáva lásku. Alebo ja neviem. Je to také divné.
"Zaujímavé, že si si ma všimol. Som tak ľahko prehľaduteľná." hovorila som s veľkou iróniou.