Same Mistakes - *8. kapitola*

Takže na začiatok..prepáčte že tak neskoro, ale nestíham ani žiť..dnes som si trochu predpísala.. ale chápte ma.. nemôžem sem dať nejaké 3 časti naraz... :/ :D takže prečítajte si .. :) ďakujem vopred za každý komentár. :) poprípade hoďte názory do komentu ako by ste chceli ako to bude pokračovať <3 

BTW. čo si myslíte o vzťahu/nevzťahu TAYLOR & HAZZA?? :'( <3

HOPE YOU LIKE IT <3 *Mrs. Styles*

*8.kapitola*

Pohľad Tim:

,,Uhni!" zavrčala som na ňu. Angela sa na mňa povrchne pozrela a odstúpila od mojej skrinky. Ja som si ju otvorila, vybrala z nej veci, ktoré potrebujem a vložila som do nej veci, ktoré v práci potrebovať nebudem. Okolo pása som si obviazala zásteru, ktorá je tu povinná. Otočila som sa, lebo som už dávno mala behať pomedzi stoly. Ona tam ešte stále stála. Vykročila som ku dverám a mala som v pláne nevšímať si ju. Práve som prechádzala okolo nej. Už som bola skoro pri dverách, keď na zrazu niekto schytil za ruku a silno ma potiahol dozadu. Vedela som že to je ona. Mrcha jedna. Megan. Ničí mi život už poriadne dlho. Nechápem čo ju žerie. Nie som ani z polovice taká pekná a ani bohatá ako ona, takže jej konkurenia určite nebudem. Je to dcéra majiteľa Nando's, takže si viete predstaviť aká je. A aj nie tak vám to vysvetlím. Odkedy tu pracujem mi znepríjemňuje môj život. Ako keby nebol už aj bez toho dosť nanič. Stále ma len ztrápňuje a podkopáva mi kolená. Nemyslím to doslovne. Len proste robí všetko preto, aby som z tejto práce odišla. Vážne netuším prečo. Nikdy som jej nič neurobila. No nič. Zvykla som si.
,,Au!" sylka som. Vážne to bolelo.
,,Čo tu zase robíš?" vyštekla na mňa. Ona si robí srandu? Že čo tu robím? Peniaze jej už úplne vymyli mozog? Argh! Ako ja ju nenávidím.
,,Ja tu pracujem ak si si ešte nestihla všimnúť za tých pár rokov.
,,To akože vážne? Môj otec ťa ešte nevyhodil?" Keď toto povedala, zostala som stáť s otvorenými ústami. Toto nemyslí vážne. Po pár sekundách som si uvedomila, že by som už mohla zavrieť ústa. Bože. Som ja ale krava. Teraz o mne bude šíriť chýry, ako som na ňu čumela ako na svätý obrázok. Vcelku trápna situácia. No nič. Zavrela som ústa, hodila som na ňu zabijácky pohľad a odišla som.
***
Zase sa otvorili dvere. Už som to ani nevnímala. Ďalší zvyk. Nemôžem si predsa všímať každého človeka, ktorý vojde do Nando's. Denne sa tu prestrieda toľko ľudí. Uf. Nespočetné množstvo. Katy do mňa drgla.
,,Choď na trojku. Prišli tam nejakí chalani."
,,Ok." zašomrala som si sotva počuteľne popod nos. Z háčika na stene som zvesila záznamník do ktorého si zapíšem požiadavky zákazníkov. Nemám až takú dobrú pamäť, aby som si to všetko pamätala. Z vrecka som vybrala pero. Počas cesty k stolu som si ho prevracala medzi prstami. Zrazu som počula spadnutie pohára. Jasné. Ďalší šikovný zákazník. Hurá. Aspoň budem mať čo upratovať. Pomyslela som si. Zdvihla som hlavu za zvukom, aby som vedela kde mám potom nabehnúť aj s metlou a lopatkou. Pero som neprestala otáčať medzi prstami. Očami som zablúdila k stolu číslo 9. Že ako som ho tak ľahko našla? Už tam bežala Katy. Pousmiala som sa nad skutočnosťou, že už aspoň nemám čo upratovať. V tej sekunde, keď som sa nesústredila, mi pero vypadlo z ruky na zem a odkotúľalo sa o pár metrov ďalej odo mňa. Zohla som sa. Naťahovala som sa po pero. Zrazu sa predo mnou objavila ruka. Osoba zodvihla pero a narovnala sa. Ja som sa tiež postavila. Dvihla som hlavu, aby som konečne zistila čo za dobrú dušu mi zdvihlo jedno blbé pero. Zdvihla som pohľad. Skoro som umrela. Predo mnou stál krásny hnedooký chalan s čiernymi vlasmi vyčesanými dohora. Na hlave mu svietil blond melír. 'Len kľud. Nič sa nedeje. Tebe spadlo pero, on ti ho zdvihol a teraz ti ho podá. Ty pôjdeš ďalej a všetko bude O.K.' hovorila som si. Nikdy som sa kvôli chlapcom nestresovala. Asi to bolo preto že žiadneho som nezaujímala. Nechápem prečo sa teraz cítim trápne čo i len pozrieť sa na neho. Je to len ďalší z ostatných. Všetci sú rovnakí.
,,Nech sa páči, " povedal a podával mi pero. Mal úžasný hlas. Neviem aký v skutočnosti je. A ani to nejako riešiť nechcem. Všetci chlapci na len urážajú alebo si zo mňa robia srandu takže od chalanov chcem mať pokoj kým sa dá.
,,Ďakujem." odmerane som mu odvrkla a zobrala som mu to nešťastné pero z ruky. Odpochodovala som od neho. Mierila som k tomu stolu, pri ktorom tí zákazníci čakajú už hodne dlhú dobu. To zase bude. Väčšinou na mňa začnú kričať, kde som toľko bola, či som neschopná prísť len po objednávku a podobne. Mierila som tam rýchlim krokom. Naozaj som teraz nemala náladu počúvať tie ich hlúpe reči. Prišla som tam. Sedeli tam traja chalani a s nimi nejaký chlap, ktorý bol poriadne dobre stavaný ak to mám takto povedať. Jeden z chlapcov mal kučeravé hnedé vlasy, ktoré mu padali do čela, zelené oči a milý úsmev. 'Počkať. On sa na mňa vážne usmial?' úplne vážne. Určite to bolo len tak. Kebyže ja mám taký úsmev, tak sa usmievam celý život. Ďalší chalan mal vyholenú hlavu, hnedé oči. Tiež vyzeral veľmi milo. No a posledný bol tiež hnedovlasý a mal modré oči.
,,Čo si dáte?" spýtala som sa čo najvľúdnejšie.
,,Poprosím vás len o jednu Colu. " ozval sa ako prvý ten kučeravý a znova sa na mňa usmial.
,, Ja si dám tiež len Colu," zopakoval ten modrooký.
,,Chlapci, to ste nemohli povedať rovno? Dobre, takže definitívne. Tri Coly. " zahlásil ten s vyholenou hlavou. Prišiel mi ako ich otec. Musela som sa zasmiať. Našťastie si nič podozrivého nevšimli, lebo som to nejak zamaskovala za zakašľanie.
,,Dobre. Hneď to bude." rýchlo som zo seba vysypala a išla som pripraviť tie Coly. Akurát som vychádzala spoza pultu, keď som si všimla že k tomu svoju mieri ten chalan, ktorý mi zdvihol pero. Bola som na neho taká odporná aj keď za nič nemohol. Bože. Som ja ale krava. Dnes je úplne na nič deň. No nič. Normálne ho donesiem tie Coly, ospravedlním sa mu a pôjdem. Nič viac. Vyšla som spoza pultu. Už som bola skoro tam. Už len jeden krok. No vtom sa mi podlomila noha. Tácka s ich objednávkou letela na stôl. Fľaše s Colou sa prevalili a začala z nich vytekať tá odporne sladká tekutina, ktorú do seba leje minimálne tretina sveta. Ja som kľačala na kolenách, rukami opretá o stôl. Strašne ma bolelo koleno. Do riti. To je vážne zakliaty deň. Najprv prst a potom pre zmenu, aby toho málo nebolo mi niečo rupne v kolene. To by bola jedna vec. Ale to bude 'prúser jak mraky' ako sa hovorí. Nie len že som vyliala tri fľaše asi najdrahšej tekutiny v Nando's, hneď po alkohole, ale k tomu som ešte aj obliala hostí. Šéf ma vážne po dnešku vyhodí. Som v keli. 'Prečo práve ja? Komu som čo urobila?' pýtala som sa sama seba. Dobre. Polemizovať nad mojím o ničom životom budem inokedy. Teraz to musím dať všetko doporiadku.
Pomaly som sa snažila postaviť, no vždy keď som sa navážila na tú nohu, znova sa mi podlomila. No super. Premohla som sa a s veľkými bolesťami, podopierajúc sa o stôl vstala. Prvé čo som uvidela, bola poriadne nahnevaná tvár toho chlapa v čiernom. Svoj pohľad som presunula mierne doprava. Ten kučeravý sa strašne smial, ten modrooký bol celý mokrý, ale aj ten sa smial. No a ten s úplne kratučkými, povedala by som, že s nakrátko ostrihanými vlasmi sa tiež smial. 'O.K. Nedopadne to až tak zle ako vidím. Len dúfam, že tá gorila nebude mať veľký vplyv.' To som ešte nevedela o koho ide.
Ešte stále som sa opierala o stôl, stála som len na jednej nohe a čakala, kedy po mne začne niekto vrieskať aká som neschopná a podobne veci. No stále bolo ticho. Už aj tí chalani sa prestali smiať. Dúfam, že sa teraz veľmi nenaštvú. Otvorila som oči, ktoré som mala doteraz zavreté, pretože tak som mala pocit, že som viac chránená. Je to divné, ale ja SOM divná. Konečne som sa premohla a zdvihla som pohľad tak, aby som videla ľudí, ktorím som spôsobila problémy. Tí traja chalani sa na mňa len pozerali s jemným úsmevom na tvári a tá gorila bola ešte stále červená od zlosti.
,,Prepáčte, veľmi ma to mrzí. Nechcela som, ale podlomilo sa mi koleno. Ale to je jedno. Ešte raz prepáčte. Strašne veľmi ma to mrzí. Donesien tam nejaké servítky, aby ste si to mohli trochu utrieť." dopovedala som a otočila som sa smerom k pultu. Bol odo mňa vzdialený pár metrov. Zdvihla som nohu, ale akosi som zabudla, že mám 'nefunkčnú' jednu nohu. Prešla mi ňou strašná bolesť, znovu sa mi podlomila a ja som skončila zase raz na zemi.
,,Si v poriadku? Máš niečo s nohou? Poď, pomôžem ti postaviť sa a zavolám nejakému doktorovi či by ťa nevyšetril." pribehol ku mne ten chalan s kučeravými vlasmi.
,,Ďakujem, ale netreba. Musím ešte pracovať a potom ešte" začala som sa vyhovárať. Nemohla som predsa od hostí chcieť, aby ma ešte obskakovali.
,,Potom čo ešte? Nevieš sa ani postaviť. Žiadne také. Pekne krásne ťa odnesiem do nemocnice. A nechcem nič počuť. S tvojím šéfom to vybavíme. O to sa neboj." žmurkol na mňa a usmial sa úsmevom od ucha k uchu.
,,Ale," začala som namietať.
,,Žiadne ALE som povedal. Ideme do nemocnice." prerušil ma a jednou rukou na chytil okolo pása a druhou za ruku. Začal ma dvíhať.
,,Nechaj to tak, ja sa zdvihnem. Som ťažká, ešte ťa sekne." zahanbene som pozrela do zeme.
,,Čo blázniš? Je to úplne v pohode. Neboj sa. Trochu by si mi mohla dôverovať." zase sa na mňa usmial. Ani neviem ako, ale zrazu som stála na nohách. Teda na nohe. Rukou som sa opierala o jeho rameno a on na ešte stále držal okolo pása. Bolo to celkom príjemné, ale nič netrvá večne. To som si už stihla všimnúť.

Raz tam pôjdem <3