Forever Young - *2. kapitola*

Takžéé... Druhá kapitola, JUST FOR YOU! :D Moje trápne dlhé pokecy na úvod si teraz trochu skrátime... :D A áno, v tomto príbehu sa bude trochu viac zabíjať... :D Viete, ja mám tendenciu zabíjať v príbehoh... -_- komentíky prosím :*  -Lav Horan xx
btw- nesmejem sa vôôôbec...! ;DDDDDDDDDD <- kliknite na to

*2. kapitola*




Pomaly som rozlepila svoje oči. Viečka som mala ťažké, akoby boli z olova. Dýchalo sa mi hrozne a to nehovorím ani o tom hlade. Prudko som sa posadila. Kde som? znela moja prvá myšlienka. Rozhliadla som sa po streche budovy a hneď by docvaklo. Postavila som sa a nervózne som prešla po streche budovy. Pozerala som dole a rozmýšl'ala, ako sa z tade dostanem. Jediná možnosť mi prišlo skočiť a dúfať, že to prežijem. Postavila som sa na kraj strechy a opatrne som skočila. Pár sekúnd som okolo seba cítila vietor a potom som dopadla na rovné nohy na zem.
,,Uf," vydýchla som si. Rýchlym krokom som zamierila domov. Prechádzala som po ulici a zo všetkých strán, stien domov som počula bijúce srdcia. Hrýzla som si do pery, aby som zadržala svoje pudy a neskočila za nimi. Pobehla som aby som sa dostala domov čo najrýchlejšie.
Zabuchla som dvere na byte a rýchlo ich zamkla. Vyzliekla som si bundu a vytiahla som z nej moj iPhone, ktorý hlásil vybytú batériu. Rýchlo som ho dala nabíjať. Zamierila som do kúpel'ky a pozrela sa na seba do zrkadla. Vyzerala som pomerne normálne. Stále som mala svoje vlasy, aj keď boli trochu kučeravejšie a aj tmavšie. V lícach sa mi robili jamky. Nesmelo som vycerila zuby. Vyzerali, že sú ostré ako nože. Oči. Boli krvavo červené.
,,Dopekla," zanadávala som a tresla rukou do steny. Až som sa zl'akla, keď jemne pukla stena. Z izby sa ozvala pesnička Stereo hearts. Prebehla som tam a pozrela na obrazovku. Dokelu.
,,Áno?" zdvihla som.
,,Em? Vieš ako som sa o teba bál? Toto mi už nerob, prosím ťa! Čo sa stalo? Už je to týždeň čo neberieš mobil a nie si doma," zasypal ma Mike.
,,Prepáč, ale necítila som sa dobre. A asi som spala, ale z bytu som nevystrčila ani nos," rýchlo som si vymýšl'ala klamstvá, lebo som si bola vedomá toho, že sa o tomto nesmie dozvedieť.
,,Je pol deviatej. O trištvrť hodinu som u teba," povedal a rýchlo zložil. Super. Prešla som do spálne a preneisla si deky do obývačky. Zapla som kúrenie na plnú silu. Vypla som si vlasy do drdola a spravila bordel v byte, aby to vyzeralo, že už týždeň poriadne nevládzem žiť. Pripravila som si čaj a odniesla ho do obývačky. Keď som prechádzala okolo zrkadla, zarazila som sa. Vrátila som sa o pár krokov naspať a pozrela som na moj krk. Mala som na ňom tetovanie. Prešla som si po ňom končekami prstov. Ako sa tam dostalo? Prečo? Vytiahla som zo skrine šatku a uviazala si ju okolo krku. Už je to lepšie. Pozrela som sa do zrkadla a snažila sa ukl'udniť.
,,Bude to dobré. Bude to dobré," šepkala som si sama pre seba. Z vedl'ajšej izby som zachytila tlkot srdca. Em, nemysli na to! Rýchlo som zaklipkala očami, aby som na to nemyslela. Podarilo sa. Nepočula som ho. Pozrela sa na seba. Moje oči získali zelenú farbu. Nebola to síce moja sivastá, ale stále lepšie ako krvavo červená. Vycerila som zuby a vo vnútri som zajasala: tesáky boli preč! Úplne mi odl'ahlo a spadol mi kameň zo srdca. Vyzliekla som zo seba roztrhané tričko a hodila ho do koša. Natiahla som na seba dlhé tričko s rozťahanými kraťasmi a skryla sa po deku. Zapla som telku a zapozerala na nejaký nudný film.
Presne po dvadsiatich minútach zazvonil zvonček. Vyteperila som sa z gauča a zabalená do deky som prešla k dverám.
,,Ahoj," šepla som, keď som odomkla.
,,Och Em, zlato! Si v pohode?" rýchlo sa spýtal a prešiel popri mne do bytu, ,,doniesol som ti tvoju obl'úbenú pizzu." Prešiel do kuchyne a vytiahol zo skrinky tanier.
,,Ďakujem, ale nemusel si sa namáhať," zasmiala som sa.
,,Musel. Pre teba," šepol a široko sa usmial.
,,Zajtra je pondelok, dúfam, že prídeš," pozrel na mňa psími očami.
,,Neviem," povedala som a tvárila sa čo najhoršie, ,,nie je mi ešte najlepšie."
,,Strašne mi chýbaš. Nemám sa tam s kým rozprávať," zaškeril sa.
,,Ja za to nemožem," so smiechom som sa obraňovala.
,,Jasné, že nie. Za to može určite nejaký komár, však?" Milujem ten jeho štýl humoru.
,,Samozrejme. Všetko je to chyba komárov. Mali by ich vyhubiť," zasmiala som sa.
,,Máš moj súhlas," zasmial sa, no hneď na to, sa zatváril vážne, ,,takže prídeš?"
,,Asi nie. Prepáč," ospravedlnila som sa a odkusla si z ešte teplej pizze.
,,V pohode." L'ahla som si na gauč a rozmýšl'ala som, ako ho nenápadne poslať preč. Budem sa tváriť, že som unavená. Chcem spať - túto vetu som si opakovala dookola v hlave, no nemala som pocit, že by to nejak pomáhalo.
,,Asi si už unavená, tak ja pojdem," usmial sa a rýchlo ma objal. Postavila som sa a šla som za ním. Vyšiel von z mojho bytu a otočila som kl'účom v zámku. Potrebujem na to prísť. Prebehla som do izby a prezliekla sa do slušnejšieho oblečenia. Postavila som sa pred zrkadlo a zaklipkala som očami. Naozaj to fungovalo. Oči sa mi premenili na červené a v ústach som cítila tesáky. Otvorila som balkónové dvere a vyšla na neho. Ešte, že bývam na najvyšom poschodí. Neupútam tol'ko pozornosti, ako keby som mala vyliezť na strechu z prízemia. Postavila som sa na vyvíšeninu a prezrela si Londýn. Nádherný nočný Londýn. Prebehla som po pár strechách a zamierila do parku. Čupla som si za krík a rozhliadla sa. Bolo tu dosť vel'a bezdomovcov. Nechcela som za nejakým ísť, lebo by som na seba upútala vel'a pozornosti. Zamyslela som sa. V byte, som mala pocit, že niečo dokážem. Niečo špeciálne. Pozrela som na jedného, celkom čistého bezdomovca. Príď ku mne - pomyslela som si. Nič. Žiadna reakcia. Príď ku mne - zopakovala som a znova neúspešne. Dokelu padaj sem! - zazjapala som v hlave. On zdvyhol svoju hlavu a zamieril ku mne. Skrčil sa ku mne do kríkov a ja som sa usmiala. Cítila som jeho krv, pulzujúcu v jeho žilách. Delila nás len jeho tenká koža. Jedným rýchlym chvatom som mu prikryla rukou ústa a prisala som svoje pery na jeho krk. Cítila som, ako vypliešťa oči a snaží sa ma kusnúť, no ja som ho držala tak, akoby som to trénovala odmalička. Vedela som čo mám robiť, vedela som ako ho držať. Keď som prestala cítiť v ústach príval krvy odhodila som ho na zem. Prišlo mi to prirodzené, ako dýchanie. Netrápilo ma, že som práve chladnokrvne zabila človeka. Bolo mi to ukradnuté. Jediné, čo ma teraz zaujímalo, bola jeho teplá krv, ktorá mi kolovala telom.


;)