Forever Young - *1. kapitola*

Keďže už bolo 22:00 (aj 23:00) možem vám tu dať 1... :D Akože nie že by bola nejako vel'mi ale zas nie je ani tak, že vobec... :D ;* Takže si prečítajte + hoďte mi nejaké komentíky... ;) xx -Lav Horan

*Úvod*

,,Blíži sa deviata hodina a tým končí aj naše vysielanie. Som rada, že ste nás počúvali. Nezabudnite hlasovať!" zasmiala som sa a kývla Mikovy aby pustil pesničku. Zosunula som sa zo stoličky a vybehla som z nahrávacej miestnosti.
,,Konečne," s úl'avou som sa hodila na gauč.
,,Dnes si bola dobrá," žmurkol na mňa.
,,To mi vravíš každý deň. No aj tak ďakujem," zachichotala som sa.
,,Skočíme na večeru?"
,,Čo je to za otázku?" rozosmiala som sa.
,,Len sa ubezpečujem, jasné?"
,,Jasné šéfe," zachrapčala som vážne.
,,No ideme," usmial sa na mňa a chytil ma pod pazuchu. Vyšli sme von a prechádzali sa chladnými londýnskymi ulicami. Po pár minútach bezvýznamného blúdenia sme sa dostali k našej pizzérii. Bola to jedna z mála pizzérií, čo mali otvorené aj po deviatej. Podišli sme k okienku a milo sa na predavačku usmiali.
,,Jednu Hawai a jednu Quattro formagi," povedal Mike a položil jej na pult peniaze. Rýchlo nám ich podala a my sme odišli. Zamierili sme do parku, kde sme sklzli na lavičku a v tichosti zjedli pizzu. Mikov iPhone začal vyhrávať známu melódiu pesničky Hall of fame.
,,Áno?" zašomral si s plnými ústami.
,,Dobre, poponáhl'am sa. L'úbim ťa. Pa," zložil a pozrel na mňa.
,,Musím skočiť k sestre, niečo sa stalo. Prepáč," ospravedlňujúco sa na mňa usmial.
,,V pohode. Utekaj. Vidíme sa zajtra," usmiala som sa a silno ho objala. Ešte raz na mňa ospravedlňujúco pozrel a rozbehol sa preč. Oprášila som si nohavice a vydala sa na cestu domov.
Kráčala som tichými a desivými ulicami nočného Londýna. Po chrbte mi behal mráz a nervózne som sa obzerala, či náhodou niekoho nestretnem. Za mnou sa ozvali tiché kroky. Nenápadne som zrýchlila, lebo strach ovládol celé moje telo. Osoba stále pokračovala v chodzi za mnou a taktieš zrýchlila. Srdce mi začalo biť ako o závod. Zhlboka som dýchala a snažila sa zachovať chladnú hlavu. No vel'mi sa mi to nedarilo. V panike som zabočila. Ocitla som sa v smradl'avej uličke. Chcela som cez ňu prejsť, no na jej konci bola kopa smetí. Neprejdem z tade. Otočila som sa a zbadala som osobu. Svetlo mu svietilo do chrbta, takže som mu nevidela do tváre. Jediné, čo som si všimla, boli svietiace zelené oči.
,,Kamže kam, tak neskoro?" ozvalo sa mi spoza chrbta. Strhla som sa. Chalan, ktorý ešte pred chvíl'ou stál na rohu, mi teraz dýchal na krk.
,,D-dom-mov," vykoktala som zo seba vystrašene.
,,Ale ale," zasmial sa a prešiel mi prstom od boku, cez brucho, pomedzi prsia a zastavil sa na mojej brade, ,,zostaň chvíl'u. So mnou."
,,Nemyslím, že je to dobrý ná," začala som, no zrazu som sa ocitla chrbtom natlačená na stene. Jeho ruka ma držala silno za hrdlo a zabraňovala mi v hociakom pohybe.
,,To nebola otázka," zavrčal mi do ucha, ,,ale možno ťa nechám ísť."
,,Áno, prosím," zachripčala som.
,,Mám tri otázky. Ak odpovieš správne, nechám ťa ísť. Tak súhlasíš?" Zmohla som sa len na jemné prikývnutie.
,,Prvá otázka. Odpoveď si dobre rozmysli," odmlčal sa, ,,bojíš sa smrti?" zavrčal a ja som cítila jeho l'adový dych VŠADE.
,,Nie," dostala som zo seba a on sa schuti rozosmial.
,,Zle. Druhá otázka. Veríš v upírov?"
,,Nie," zamrmlala som si.
,,Zle," rozosmial sa, ,,máš ešte jednu možnosť. Vieš, kto som?" povedal s perami pritisnutými na mojom uchu.
,,Nie," dostala som zo seba po chvíli.
,,Zle. Si moja," zavrčal, chytil ma na ruky a vyskočil na budovu. Len som zalapala po dychu.
,,Som tvoja nočná mora, som tvoj postrach, tvoja smrť," zavrčal a hodil ma na zem, ,,teraz, ma budeš počúvať, lebo nechceš dopadnúť zle, však nie?" Jeho oči pomaly menili farbu z nádhernej zelenej na krvavo červenú. Prišiel ku mne a jedným rýchlym švyhom ruky mi roztrhal oblečenie. Natlačil ma na stenu a začal drsne bozkávať. Chcela som sa odtiahnuť, odstrčiť ho, no márne.
Takto to šlo ďalej. Spravil si zo mňa bábku, na uspokojenie svojich chutí. Bála som sa a on sa v tom vyžíval. Vyžíval sa v mojom strachu.
,,Mám pre teba tri otázky. Ak mi na nich odpovieš správne, nechám ťa ísť a už ti viac neublížim," chytil ma za vlasy, vytiahol ma na nohy a hodil o stenu. Bolelo to, tak som sa rýchlo chytila za korienky vlasov.
,,Ale, čo sa stalo? Žeby som ti ublížil? Je mi to l'úto," povedal sarkasticky piskl'avým hlasom, ,,prvá otázka. Bojíš sa smrti?" odsekol. Naprázno som preglga.
,,Nie," zopakovala som svoju minulú odpoveď.
,,Zle," vypl'ul mi do tváre, ,,veríš na upírov?"
,,Nie," zamračila som sa, snažiac sa potlačiť bolesť.
,,Opať zle. Vieš kto som?"
,,Nie," povedala som roztrasene.
,,Do tretice zle. Ty sa asi nepoučíš?" zasmial sa a podišiel ku mne.
,,Bojíš sa ma?" Povedz nie. Povedz nie. Povedz nie. Vravela som si v hlave. Nedaj mu pocit víťaztva. Nezaslúži si ho. V žiadnom prípade mu len nepovedz áno.
,,Áno," dostala som zo seba a v hlave sa šla zabiť. Prečo?
,,Niekto sa bojí. Čo s tým spravíme?" na chvíl'u sa zamyslel, ,,už viem!" Celý čas so mnou rozprával posmešne. Zohol ku mne hlavu a prešiel jazykom po mojom odhalenom ramene. Smeroval hore a zanechával za sebou l'adovú cestičku. Skončil pod mojím uchom a ja som cítila, ako sa zasmial.
,,Aká si len hlúpa," zašepkal a prešiel mi zubom po krku. Pocítila som nejakú tekutinu, ako mi po ňon steká, no nevedela som príjsť na to, čo to je, až dokým som neucítila ten zápach. Krv.
,,Ešte stále nevieš kto som? Povedz to a možno ťa nenechám vykrvácať na smrť," šepkal mi do ucha.
,,Si upír," dostala som zo seba, keď som ucítila, ako mi krv začína zmáčať roztrhané tričko.
,,Správne," uškrnul sa, ,,a teraz zavri oči," pošepkal a ja som ich poslušne zavrela. Jeho pery sa prisali na moj krk a začali sať. Pomaly som prestala vnímať a začala strácať podu pod nohami. Pustil ma a ja som spadla na zem. Počula som, ako sa ku mne sklonil
,,Bola si tak hlúpa, ale dobrá šl'apka a reštaurácia," vyštekol mi do ucha. Potom sa postavil a kopol ma do hrudníka, po čom som úplne stratila vedomie.