Dance Changed My Life - 18. kapitola

V prvom rade, sorz, že časť nebola celý víkend... Lenže... Bola som so sesternicou na jej triednej chate (42 ludi -> celý penzión sme mali pre seba).. A nejak tak náhodou sme skončili 6 na izbe... No a toto bol blázninec... Bordel jak v tanku... :D Teda, aj tam bolo viac upratané... :D :D Opravovali sme sprchu, pokazili telku (furt keď sme ju zapli tak sa po 10 minútach svietenia na modro vypla), rehotali sa, ponadávali si, skoro sme rozbili dvere... :D Štyri sme spali na rozťahovaciom gauči (pre dvoch), ktorý sme podotýkam nevedeli roztiahnuť... :D :D Ale proste úžasne bolo... :D Zostala by som tam ešte... ;)
No... Len tak, vám oznamujem, že som cez víkend nepísala nič... Teda, okrem jednodielovky, ktorú kamoška po prečítaní okomentovala slovami "Oh. My. Liam. Nič také dokonalé som ešte nečítala :OOOOOO" Takže ju tu nájdete niekedy cez týždeň... ;)
Bla bla bla... Mohli ste tento moj pokdc preskočiť a rovno sa pustiť do časti... :D - Lav Horanová :D :D

DCML 18. kapitola
Rúca sa mi život....
Ellie sa na mňa usmievala od ucha k uchu.
,,Choďte všetci do prčic s tou láskou!!! .....Och čo mám robiť??" oprela som si hlavu o jej plece. ,,Keď ja už neviem nič robiť bez toho, aby som naňho myslela...." už som nevládala a tak som sa rozhovorila. Ani som si neuvedomila a po líci mi stiekla jedna slza.
,,Nevládzem nič robiť. Nič ma nebaví ani sa mi nič nechce. Och.... Ten pako! Chcela som byť sama a preto som sa vybrala do tej dediny. Chcela by som aspoň na jednu minútu vypnúť... Len na jednu jedinú....." to už mi slzy po lícach tiekli potokom. ,,Čo mám robiť??? Nechcem sa ísť ani opiť, lebo to by som sa s niekým zase vyspala a už len pomyslenie na to ma zabíja..... Lebo mu to proste neviem urobiť....."
,,Počkaj a ty si nevravela, že ste spolu len niekoľko dní??? To si sa takto zamilovala za necelý týždeň?!?!" teraz neverila ona.
,,No.... Ale poznáme sa už pol roka." priznala som.
,,A čo že až teraz??"
,,No.... On vtedy chodil s jednou.... Proste s iným dievčaťom."
Chvíľa ticha.
,,Zlatko ale uvedomuješ si, že....." nestihla dopovedať lebo som jej do toho skočila.
,,Ja viem, viem... Ale proste som vtedy nerozmýšľala.... Ja neviem... Neviem na čo som myslela...." pozrela som do zeme. Ellie nič nepovedala len ma objala a jemne ma hladila po vlasoch. Vtedy som mala pocit bezpečia, domova a lásky. No aj tak som z hlavy nevedela pustiť jedného zablúdilého paka.
Zostala som tam ešte hodinu. Potom sme sa rozprávali o obyčajnejších veciach. Rozprávala som jej o Londýne a ona povedala, že by tam chcela niekedy ešte zájsť. Neprezradila prečo, no musela som jej sľúbiť, že ju tam zoberiem.
Tieto chvíle som si veľmi vážila, lebo jedine tam, som cítila ten teplý pocit domova, ktorý som necítila v Londýne aj keď som sa tam narodila. Domov robia ľudia, nie miesto.
Keď som pri odchode prechádzala okolo vrátnice niečo sa mi zdalo. Obzrela som sa za Katie a docvaklo mi.
,,Katie..." ešte som len začala hovoriť a ona spustila.
,,Nuž chcela som sa s tebou porozprávať o Ellinom stave." trochu sa stíšila a zvážnela.
,,Čo sa stalo???" zvážnela som aj ja.
,,Nuž, poviem ti to stručne. Nedávno bola u doktora a robil jej testy, no a včera došli výsledky aj so správou od neho... Bolo tam vysvetlené čo a ako. Vzhľadom na jej zložitú diagnózu, pričom jej pribudol aj nový problém, jej doktor dáva maximálne 2 mesiace." dokončila a ja som si musela pár sekúnd uvedomovať význam tých slov.
,,Č... Čože?????" zasiahlo ma to ako keby do mňa niekto vyprázdnil celý zásobník.
,,Nechápem veď doteraz bolo všetko v poriadku... A bola okej... Čo sa stalo???" koktala som. Ani som nepočula jej odpoveď. V ušiach mi len hučalo a dokola sa mi v hlave vynárali Katine slová: "doktor jej dáva maximálne 2 mesiace...". Keď mnou zrazu niekto zatriasol. ,,Angela!!"
Uvedomila som sa a vrátila sa naspäť do reality. ,,Angela počúvaj ma. Nevedeli sme čo robiť máme jej to povedať alebo nie??" pýtala sa ma.
,,Ja.... Ja neviem...." zase som len koktala. Ale po chvíli ticha som sa upokojila a porozmýšľala nad tým. ,,Myslím, že si to zaslúži vedieť." povedala som nakoniec. Katie na mňa len pozerala. ,,Ale poviem jej to ja!" zahlásila som rýchlo.
,,No... Dobre. Úprimne som aj rada, že to chceš urobiť ty..." mierne udivene povedala. Už som odtiaľ veľmi chcela odísť. Utiecť. Vytratiť sa z celého sveta a byť len sama....
Po pár minútach som sa konečne dostala von z budovy a rýchlym krokom som išla k autu. Sadla som za volant a snažila sa upokojiť, lebo aj keď som bola tak vykoľajená,  vedela som, že takto nemôžem šoférovať. No dlho som to nevydržala. Už som čo najskôr chcela byť tam. Na mojom miestečku. Naštartovala som a nechala sa unášať cestou. Nevedela som akou rýchlosťou idem. Proste som išla a bolo mi úprimne fuk, či som porušovala zákon alebo nie. Keď som po asi hodine, hodine a pol došla kam som chcela. Vystúpila som z auta a asi 10 minút som kráčala cez les, až som došla ku pobrežiu. Stála som na útese, pre mňa, s najkrajším výhľadom na svete. Bolo z tamať vidieť len more, no pre mňa to znamenalo omnoho viac. Tam som sa cítila voľná, silná a zároveň zraniteľná. A navyše som to miesto milovala preto, lebo len zopár ľudí vedelo ako sa tam dostať. Cesta tam viedla len cez les, ale bolo tam vidieť takú "lesnú" cestičku. No na druhej strane zostať tam po zotmení nie je najlepšia voľba aspoň keď ste sami. Ale stanovačka tam je krásna. Keď sa ráno zobudíte a vyjdete zo stanu a uvidíte ten výhľad, stojí to aj za cenu, že ste celú noc mrzli. Sadla som si ku kraju útesu, do trávy a zapozerala sa do diaľky. Chvíľu som sa len tak pozerala a "meditovala" a potom som pomaly začala spätne rozmýšľať. Poviem to tak "z mosta do prosta". Ellie mi o 2 mesiace zomrie a neuveriteľne strašne mi chýba pako menom Liam. Pomaly som zistila, že strácam každého okolo mňa, s výnimkou Tanye, aj to je také diskutabilné, lebo stať sa môže čokoľvek.
Sedela som tam dlho. Neviem ako dlho, no proste dlho. Slnko už zapadalo a tak som sa vybrala naspäť k autu. Namierila som si to do dediny. Tam stále chodím do jedného penziónika. Lacný a útulný.
Zobrala som si izbu, našla ju a vošla do nej. Pousmiala som sa. Už som tu raz bola. Sadla som si na posteľ a napadlo ma, že by som si asi mala zapnúť mobil kebyže ma niekto zháňal. Aj keď som tomu ani sama neverila. Zapla som ten diablov stroj a medzitým som sa išla vycikať. Keď som sa vrátila takmer som odpadla....