20... :) Takže si prečítajte a nechajte komentár... ;) xx - L
DCML 20. kapitola
Zase ďalšie "Prepáč mi..."
Zaklopala som a čakala kým niekto neotvorí. Bola som tak zamyslená a nedočkavá, že som povedala ,,Čavko!" a ani som nevedela komu.
Pozrela som na človeka stojaceho vo dverách a zostala stáť ako obarená.
,,Ty?!?!" na nič viac som sa v tom stave nezmohla.
Bolo vidieť, že aj on bol zjavne vedľa z toho, že ma vidí.
,,Čo tu?? Čo tu robíš?!?!" bezmocne som sa opýtala a v mojom vnútri som zvádzala boj sama so sebou. Na jednej strane som mu chcela skočiť okolo krku a na druhej som ho chcela minimálne prizabiť.
Pozerala som do očí Liamovi.
,,Čo tu do prčic?!?!...." zvýšila som hlas, no nestihla som dopovedať, lebo Liam ma surovo vtiahol do domu a zabuchol za mnou dvere.
,,Nič Angela. Ja tu nič nerobím, len tu bývam!!!" povedal naštvane. Zjavne sa spamätal skôr ako ja.
,,Nie, ja sa ťa pýtam čo tu robíš teraz!! Nemal si byť náhodou niekde "stratený" ?!?!" opýtala som sa rovnako naštvane ako on.
Nič na to nepovedal, len sa otočil a zamieril do obývačky.
,,Hej!!!!" skríkla som. ,,Rozprávam sa s tebou tak sa láskavo aspoň otoč ku mne!" chytila som ho za lakeť. Presne tak, ako vtedy pri výťahu keď nás so Zaynom našiel v to osudné ráno.
Pozrel mi do očí a povedal chladným hlasom: ,,Ty mi máš čo hovoriť o slušnosti." a to "slušnosti" ironicky zvýraznil.
Nechápavo som naňho pozrela a on pokračoval: ,,Tebe veľmi nevadilo, že už si zadaná keď si si s ním užívala..."
,,Ja som s ním nespala!!!!!!!!" vykríkla som tak, že ma muselo byť počuť až von. Praskli mi nervy a už som to nevydržala. ,,Ja som s ním nespala, tak si to láskavo zapamätaj! Nie vždy je všetko tak, ako to vyzerá! Tak si si to mohol nechať vysvetliť!" ku koncu som sa skľudnila, ale to už bolo nablízku celé osadenstvo domu.
Videla som v Liamových očiach, že na jednu sekundu porozmýšľal nad možnosťou, že som so Zaynom nespala, no rýchlo ju zamietol a do očí sa mu vrátil hnev.
,,A ako by si to chcela vysvetliť hmm??? To by ma veľmi zaujímalo čo by si si vymyslela." posmešne povedal.
A trafil.... Nevedela som čo mu mám povedať. Čo som mu mala začať rozprávať cely príbeh??? Nevedela som ako to tak v skratke povedať. ,,Je to dlhší príbeh.... Ja..."
,,Tak vidíš...." posmešne sa usmial.
,,Liam ešte raz ti opakujem, že som s ním NESPALA!!!! A ty to vieš. Tak prečo si to, do prčic nepriznáš!!!" vybuchla som a otočila sa na Louisa. ,,A ty??? Prečo si mi do riti nezavolal?!?!" Louis na mňa len bezradne pozeral. ,,Ja... Ja nevedel som, že prišiel.... Vážne. Kedy si vlastne prišiel??" pozrel na Liama.
,,Ja... Len teraz..."
,,Kde si to vlastne zmizol??? To si ani nemohol napísať SMS?!?!" teraz som sa opýtala ja.
,,Angela ak si si nevšimla tak som už dospelý a nemusím sa každého pýtať na povolenie!"
,,Vieš čo, ty si taký pako!" už som mu vypľula do ksichtu. ,,Stačilo ak by si napísal jednu posranú SMS-ku. Hocikomu... Vieš ty si to neuvedomuješ, no niekto sa o teba aj zaujíma a stará. A tak ho trochu trápi ak niekam odídeš a nedáš o sebe vedieť!!"
,,Teba asi tak veľmi nie..."
,,Kvôli TEBE som sa nevedela ani USMIAŤ, ani VYSPAŤ, dokonca ani NAJESŤ!!!! A nielen keď si niekam odišiel." vykričala som mu a moje slová zostali vysieť vo vzduchu.
,,My asi pôjdeme...." ozval sa zozadu Louis.
,,Nie zostaňte to JA už som na odchode." povedala som chladným hlasom a ani na sekundu som nespustila oči z Liama.
Nič nepovedal a tak sme sa obaja v tom istom okamihu otočili a každý išli opačným smerom. Vyšla som z ich domu a náhlila sa k autu. Snažila som sa udržať čo najdlhšie, no ešte pred autom som to nevydržala a rozplakala sa. Aj keď s plačom som rýchlo odomkla auto a sadla si na sedadlo vodiča. Urobila som ešte jeden vzlyk a ovládla sa. Utrela som si slzy z líc a chladne sa pozrela pred seba.
Naštartovala som a odišla.
Asi po 10 minútach som parkovala a vystupovala z auta.
Začalo pršať, tak som sa pousmiala, že to je presne ako vo všetkých filmoch. Len s tým rozdielom, že ja som nebola vo filme. Odomkla som dvere, vybehla po schodoch, odomkla ďalšie dvere a vošla som do mojej sály. To bolo jediné miesto kde som vtedy chcela byť. Chcela som si len pustiť hudbu a proste tam byť..... Aj keď mi to tam celé pripomínalo JEHO. Chcela som tam byť.
Vybrala som z kabelky USB zasunula ho do notebooku a pustila som na plné pecky prvé čo mi naskočilo na monitore. Nikdy som nechápala, prečo tu urobili aj zvukovú izoláciu, no teraz mi to prišlo úplne vhod. Neplánovala som ísť dnes v noci domov. Chcela som len počúvať hudbu, tu.
Postavila som sa pred zrkadlá, zhodila som zo seba mikinu a pomaly som všetky svoje emócie nechala plynúť spoločne s hudbou. V podstate som vytancovala ten hnev, no smútok zostal. Ten sa len tak ľahko nepominie....
Po nejakom čase som sa mierne zadýchala a išla mi jedna z mojich depresívnych piesní. Chcela som ju ísť vypnúť, no pokiaľ som to stihla spraviť, na povrh sa vyplavil smútok.
Vtedy som dosiahla asi najvyšší bod bezradnosti, lebo som sa nedokázala pohnúť. Nevedela som sa ovládať. Nevedela som ani tancovať, proste som sa nejak ocitla na zemi a začala plakať.... Plakala som celú pesničku (čo mala asi 6 minút) a potom sa spustila taká funky pieseň, pri ktorej som sa vždy smiala. A ani teraz tomu nebolo inak.... Slzy som si utrela, pomaly sa postavila a cítila som, že sa mi uľavilo. Plač občas pomáha... A vtedy bola presne tá chvíľa.
Dala som tú hudbu trohu tichšie, napila sa vody, ktorú som si kúpila ešte ráno v "mojej" dedinke a hodila som sa na gauč.
Cítila som sa ako keby som mala mrle v zadku, lebo po chvíli som sa zase postavila a začala sa rozťahovať. Pozrela som do zrkadiel a zbadala som nejakú osobu. Najprv mi nedocvaklo a až keď som sa naňho pozrela tretíkrát mi došlo, že tam niekto stojí a hlavne KTO tam stojí. Otočila som sa tvárou k nemu a len som naňho pozerala.
Opieral sa o stenu a pozeral na mňa. Na chvíľu potom pozrel do zeme a povedal: ,,Prepáč mi...."
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára