Nejako opustil pocit, že mi ide geografia... :D Joj, to budú výsledky... Strašne sa "teším".. :D :D Taže asi tak... Sarah vie o čom vravím... ;) :D
Prišla som na to, že pri Justinovom acoustickom albume sa úžasne píše... Pracujem na novom príbehu, takže sa máte na čo tešiť... ;) Mám pri tom rozrobené ešte aj jedno menšie prekvapenie ale psst! :D
A v poslednom rade, sorry, že som nič nedávala od pondelka, ale bola som lenivá... ;D - L
DCML 19. kapitola
Život sa mi rúca ďalej....
Na displeji svietilo 10 neprijatých hovorov a 2 správy.
Jedna správa od Tanye a jedna od Louisa+2 hovory od Tanye a zopár od Louisa, Nialla, Harryho a Zayna.
Tanya písala: "Čaves slečna. Mohla by si sa ozvať, lebo niekto sa o teba aj stará ;). Kde si ?čo porabaš?? :* ozvi sa...."
A Louis písal: ,,Angie ozvi sa. Čo najskôr...."
Fíha.... To je veľmi vážna správa. Hlavne ak také niečo napíše Louis.
Rýchlo som vytočila jeho číslo a čakala na odpoveď.
,,Angela? Ahoj. Kde si?? Prečo si nezdvíhala??" na moje dnešné tempo to bolo veľmi veľa naraz. A navyše ešte aj Louisov vážny tón...
,,Ahoj ja... To je jedno. Dnes som si trochu vyrazila... Prečo?? Máš nejaký vážny hlas, si v pohode???" začala som rozhovor.
,,No dobre ak mi nechceš povedať kde si tak mi aspoň povedz či si sama... Teda či si s Liamom..."
,,Ja... Nie, nie som s ním prečo???" odpovedala som so zlou predtuchou.
Louis neodpovedal a tým len potvrďoval moju zlú predtuchu. ,,Louis ČO sa stalo???" spýtala som sa rázne. ,,Louis?!?! Hovor!!!" stále neodpovedal.
,,Nooo zatiaľ nič." po chvíli prehovoril.
,,Louis!!!"
,,No dobre, dobre.... No.... Nevieme nájsť Liama..." vyslovil nakoniec.
Zostala som stáť ako prikovaná. Ústa otvorené, telo vyčerpané a duša dobitá. Cítila som sa ako fackovací panák. Život mi dnes uštedril pár bolestivých rán a ja som toho už mala dosť. ,,To nemyslíš vážne!!!" skleslo som vyslovila.
,,Angela, ale ono to v podstate nič neznamená.... Možno len chcel byť jeden deň sám... Po tom čo sa medzi vami stalo." dodal neisto ku koncu.
Z toho všetkého som si až musela sadnúť. ,,A volali ste mu??? Ja neviem pozerali ste sa uňho, a ja neviem... U rodičov??" spamätala som sa po chvíli a začala zo seba chrliť.
,,Jasné všetko. Volali sme aj jeho rodičom, ale vraveli, že nie.... A nevieš náhodou TY kde by mohol byť??" opatrne sa opýtal.
,,Hmmm...... Ja nie. Nenapadá mi nič.... Och bože....." vzdychla som.
,,Angie si v pohode???" starostlivo sa ma opýtal.
,,Ja neviem..... Nie, nie som v pohode. No dám sa dokopy... Zajtra ráno sa vrátim do mesta. Mám prísť ku Vám???"
,,Keď môžeš.... A prosím ťa skúsiš mu zavolať???"
,,Ja......" veľmi som chcela povedať áno, no nejaká hrdosť alebo niečo také mi to nechcelo dovoliť.
,,Prosím, prosím." prosíkal Louis.
,,No dobre skúsim....." nakoniec som sa zlomila.
,,Vďaka...."
,,Ja ďakujem..." usmiala som sa.
,,Začo??" čudoval sa.
,,Mám na to svoje dôvody...." šibalsky som sa usmiala.
,,No jak myslíš..." nedôverčivo povedal.
,,Tak sa zatiaľ maj.... A keby niečo nové tak mi okamžite volaj! Je ti to jasné??"
,,Rozkaz šéfka." zasmial sa Loui.
,,Tak sa mi to páči!" usmiala som sa aj ja. Nechápala som tomu, no normálne som sa tešila. Bola som tak happy. Nerozumela som až pokiaľ som mu nezložila a nepocítila strašnú túžbu..... Vytočiť jedno číslo. A vedela som presne koho. Tešila som sa z toho, že možno budem počuť Liamov hlas. Preboha, ja som sa tešila z takej somariny, ktorá sa ani nemusí stať, lebo mi nemusí zdvihnúť. To už na mňa bolo veľa. Zobrala som mobil a zavolala mu.
Neviem čo som od toho očakávala. Samozrejme..... Nezdvíhal. ,,Ty si taká krava!!!!" povedala som sama sebe. Cítila som sa tak sklamaná.... Och, načo som sa to tešila??? .... Musím zo sebou niečo robiť, lebo takto to ďalej nejde! Rozhodla som sa v duchu. A začnem tým, že sa dám do stavu na spanie a poriadne sa vyspím.
Síce som si ľahala do postele s tým hrozným pocitom bezmocnosti, lebo som vôbec nevedela kde v prdeli môže byť Liam, a či vôbec je v poriadku. A moja ďalšia predstava bola, samozrejme, Liam s nejakým dievčaťom. Po tej predstave som, neviem prečo, dostala strašnú chuť zabíjať. Ten pocit bol úplne odporný, dotieravý a nevedela som ho pustiť z hlavy. Strašne ma tá predstava bolela.... No nakoniec som po hodine prehovárania sa, zaspala.
Neviem akým zázračným spôsobom, no ráno som sa zobudila v celku vyspatá aj keď som sa ešte stále cítila "dobitá" životom.
Rýchlo som sa umyla, učesala, pobalila a vydala sa na cestu späť do Londýna, ale už s trošičku iným názorom na svet. Alebo aspoň na zopár vecí. Urobila som zopár zásadných rozhodnutí podľa ktorých sa budem riadiť.
Po ceste som sa ešte raz zastavila u Ellie a povedala jej, nech sa pripraví, že na ďalší týždeň ju beriem do Londýna. A taktiež som jej povedala o jej stave. Nechcela som to pred ňou už dlhšie tajiť a na moje udivenie to zobrala priam zo smiechom a povedala, že vraj cítila, že niečo nie je v poriadku. Strávila som tam celý obed a celý čas som kontrolovala mobil (kvôli Liamovi). Ak som sa naňho nepozrela ten deň minimálne 1 000-krát, tak ani raz.
Keď som prichádzala do mesta bolo už niečo po 17:00 a tak som mierila priamo k domu chalanov.
Zaklopala som a čakala kým niekto neotvorí. Bola som tak zamyslená a nedočkavá, že som povedala ,,Čavko!" a ani som nevedela komu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára