konečne prázdninky..aby ste sa nenudili..tak vám tu pridávam 6.... skôr ako som mala v pláne ale niektoré čitateľky zaapelovali a tram-ta-da-dá... je to tu.. nemám veľa predpísané..ale sľubujem, že trz za týmch pár sdní niečo vykúzlim... with love *Mrs. Styles*
btw.... pozerali ste dnes chalanov?? awww...
*6.kapitola*
Pohľad Nicole:
Ráno som sa zobudila na zvuky, ktoré išli z dolného poschodia. So zavretými očami som šmátrala po bielom nočnom stolíku a snažila sa nájsť môj iPhone. Konečne som ho držala v ruke. S veľkou námahou som otvorila oči, aby som zistila koľko je hodín. 11:00. Hneď som vyskočila z mojej manželskej postele. Že prečo manželskej? Po prvé mám rada luxus a komfort, po druhé rada sa rozťahujem a po tretie pre každý prípad.
Vošla som do kúpeľne a pozrela som sa do zrkadla. Môj zvyk. Pri každej príležitosti sa pozerám do zrkadla. ,,Áááá!" zvreskla som. Zľakla som sa. Nie krvavej Meri. Nemala som krvou na zrkadle napísané: Dnes o tretej zomrieš. Zľakla som sa sama seba. Pod očami úplne rozmazaná špirála a rúž po celej tvári. Včera som sa neodmaľovala. Prišla som domov a len som sa vyzliekla, ľahla si do postele a zaspala. A takto to dopadlo.
,,Čo sa stalo slečna?" ozývalo sa spoza dverí spolu s naliehavým klopaním našej chyžnej Rosalie. ,,Kľudne poď ďalej." zakričala som jej ešte stále z kúpeľne, kde som sa rýchlo snažila dať dokopy, aby sa na nezľakla aj ona. Rosalie pomaly otvorila dvere na kúpeľni a vošla dnu. ,,Prečo ste tak kričali slečna?" znovu sa spýtala. ,,Rosalie, prosím, neoslovuj na slečna. Som od teba len o pár rokov mladšia." vysvetlila som jej už asi po 180. krát. Stále ma oslovuje slečna a mne to začína vadiť. Samozrejme v dobrom. Je mi to nepríjemné, keď mi 20-25 ročné dievča hovorí slečna. ,,No a ešte, aby som to uviedla na pravú mieru. Toto po chcela urobiť už dávno," hovorila som a na Rose som videla, aká je napätá a nervózna. V očiach mala neistotu a strach. Asi si myslela, že ju chcem vyhodiť. To by som neurobila. Viem v akej je situácii. Popri škole potrebuje pracovať, aby sa nejako uživila. A mám ju aj strašne rada. Je mi ako sestra, ktorú som nikdy nemala. Môžem jej povedať všetko a viem, že to nikomu nepovie. Trávim s ňou všetok čas, ktorý ostatný ľudia trávia so svojimi rodičmi. Otec sa mi vôbec nevenuje. Párkrát za mesiac mi pošle na účet takú sumu peňazí, že sa mi pri pohľade na to číslo zastavuje dych a myslí si, že tak vynahradí všetky chvíle, ktoré by som s ním chcela stráviť. Vždy sa vyhovorí, že má veľa práce.
,,Neboj sa. Nechcem ťa vyhodiť. Na to by som nemala srdce." povedala som, keď som si všimla čoraz väčší strach v jej očiach. Vzdychla si. Opäť sa uvoľnila a usmievala sa. Takáto Rosalie sa mi páčila. Usmievavá, priateľská, milá a otvorená. A nie bojazlivá a ustráchaná. V živote si toho preskákala veľa. Mala sa prečo báť, ale nie mňa. Ja by som jej neublížila tak ako on.
Asi by som sa už mala ozvať. V poslednej dobe veľa premýšľam a nerobí mi to dobre.
,,Chcem len, aby si mi tykala. Pripadám si potom strašne staro." vyšlo zo mňa napokon. ,,Ale," chcela namietať, no zdvihla som ruku, aby som ju zastavila. ,,Nie. Žiadne námietky." vysvetlila som jej pravidlá tejto konverzácie. ,,Rosalie, si ako moja najlepšia kamoška a sestra v jednom. Zdôverujem sa ti po všetkým. Nechcem aby si mi vykala. Chápeš?" vysvetľovala som už mierne zúfalá. Na tvári sa jej objavil úsmev, rozbehla sa ju mne a tuho na objala. Najprv som zostala zaskočená, ale potom som jej objatie vrátila. ,,Ach! Prepáčte. Teda prepáč. " mierne sa začervenala. ,,To je poriadku Rose." zasmiala som sa. ,,Ja som ti chcela tykať už dávnejšie, ale bála som sa ako by si na to reagovala. Vieš predsa, že táto polopráca v vás je viac-menej mojim najväčším a stálym prijímom. Keby ste ma vyhodili, tak by som nemala ani kde bývať a ani z čoho žiť." hovorila a do očí sa jej pomaly ale isto tlačili slzy. ,,Rose, ja to viem. Prosím, len neplač," prišla som k nej a objala ju. ,,Ďakujem," povedala a objala ma ešte silnejšie. ,,Naozaj nemáš začo," mierne som sa odtiahla. ,,Takže už žiadne 'slečna' jasné?" usmiala som sa. ,,Ako povieš, Nicol," zasmiala sa Rose. Bola som šťastná, že sa znova takto úprimne smeje.
,,Ináč, dnes si prečo tak vystrelila? Nemáš sa kde ponáhľať. Nemáš žiadnu prehliadku a ani fotenie." spýtala sa zamyslene Rose. ,,Aha! Ja som zabudla. Pozrela som sa na hodinky a hneď som sa zľakla, že meškám. Vieš, že je to u mňa bežné. Tak teda ďakujem za pripomenutie. Keďže mám dnes ako málokedy voľno, urobíme si babské dopoludnie?" navrhla som s úprimným veselým úsmevom na tvári. ,,Ja neviem," náhle zosmutnela. ,,Ale Rose. Prosím. Prečo nie?" spýtala som sa s výčitkami. Pozerala som sa na mu a prebodávala som ju pohľadom. ,,Ja neviem," zopakovala, ,,neviem, či by som mala. Stále som tu zamestnaná. Čo by na to povedal tvoj otec? Sama dobre vieš, akú má výbušnú povahu. Bojím sa." Všimla som si ako sa jej znovu lesknú oči. Prišla som bližšie k nej a prstom som jej zotrela spopod oka slzu, ktorá si medzi časom našla cestu von z jedného z jej hnedých očí. Povzbudzujúco som sa na ňu usmiala a tuho ju objala. ,,Neboj sa. Vôbec ho netrápim ako si si mohla všimnúť za celú tú dobu čo tu robíš. Ak by mal námietky, tak to vybavím. Nedovolím, aby ti zas niekto ublížil. Dobre?" odtiahla som sa od nej a znovu som sa usmiala. Tento raz sa usmiala už aj Rose. ,,Dobre. Verím ti. Ďakujem. Dám sa dokopy a pozrieme si nejaký film? Alebo aký máš plán?" spýtala sa a popri tom si utierala ostatné slzy.
Vošla som do kúpeľne a pozrela som sa do zrkadla. Môj zvyk. Pri každej príležitosti sa pozerám do zrkadla. ,,Áááá!" zvreskla som. Zľakla som sa. Nie krvavej Meri. Nemala som krvou na zrkadle napísané: Dnes o tretej zomrieš. Zľakla som sa sama seba. Pod očami úplne rozmazaná špirála a rúž po celej tvári. Včera som sa neodmaľovala. Prišla som domov a len som sa vyzliekla, ľahla si do postele a zaspala. A takto to dopadlo.
,,Čo sa stalo slečna?" ozývalo sa spoza dverí spolu s naliehavým klopaním našej chyžnej Rosalie. ,,Kľudne poď ďalej." zakričala som jej ešte stále z kúpeľne, kde som sa rýchlo snažila dať dokopy, aby sa na nezľakla aj ona. Rosalie pomaly otvorila dvere na kúpeľni a vošla dnu. ,,Prečo ste tak kričali slečna?" znovu sa spýtala. ,,Rosalie, prosím, neoslovuj na slečna. Som od teba len o pár rokov mladšia." vysvetlila som jej už asi po 180. krát. Stále ma oslovuje slečna a mne to začína vadiť. Samozrejme v dobrom. Je mi to nepríjemné, keď mi 20-25 ročné dievča hovorí slečna. ,,No a ešte, aby som to uviedla na pravú mieru. Toto po chcela urobiť už dávno," hovorila som a na Rose som videla, aká je napätá a nervózna. V očiach mala neistotu a strach. Asi si myslela, že ju chcem vyhodiť. To by som neurobila. Viem v akej je situácii. Popri škole potrebuje pracovať, aby sa nejako uživila. A mám ju aj strašne rada. Je mi ako sestra, ktorú som nikdy nemala. Môžem jej povedať všetko a viem, že to nikomu nepovie. Trávim s ňou všetok čas, ktorý ostatný ľudia trávia so svojimi rodičmi. Otec sa mi vôbec nevenuje. Párkrát za mesiac mi pošle na účet takú sumu peňazí, že sa mi pri pohľade na to číslo zastavuje dych a myslí si, že tak vynahradí všetky chvíle, ktoré by som s ním chcela stráviť. Vždy sa vyhovorí, že má veľa práce.
,,Neboj sa. Nechcem ťa vyhodiť. Na to by som nemala srdce." povedala som, keď som si všimla čoraz väčší strach v jej očiach. Vzdychla si. Opäť sa uvoľnila a usmievala sa. Takáto Rosalie sa mi páčila. Usmievavá, priateľská, milá a otvorená. A nie bojazlivá a ustráchaná. V živote si toho preskákala veľa. Mala sa prečo báť, ale nie mňa. Ja by som jej neublížila tak ako on.
Asi by som sa už mala ozvať. V poslednej dobe veľa premýšľam a nerobí mi to dobre.
,,Chcem len, aby si mi tykala. Pripadám si potom strašne staro." vyšlo zo mňa napokon. ,,Ale," chcela namietať, no zdvihla som ruku, aby som ju zastavila. ,,Nie. Žiadne námietky." vysvetlila som jej pravidlá tejto konverzácie. ,,Rosalie, si ako moja najlepšia kamoška a sestra v jednom. Zdôverujem sa ti po všetkým. Nechcem aby si mi vykala. Chápeš?" vysvetľovala som už mierne zúfalá. Na tvári sa jej objavil úsmev, rozbehla sa ju mne a tuho na objala. Najprv som zostala zaskočená, ale potom som jej objatie vrátila. ,,Ach! Prepáčte. Teda prepáč. " mierne sa začervenala. ,,To je poriadku Rose." zasmiala som sa. ,,Ja som ti chcela tykať už dávnejšie, ale bála som sa ako by si na to reagovala. Vieš predsa, že táto polopráca v vás je viac-menej mojim najväčším a stálym prijímom. Keby ste ma vyhodili, tak by som nemala ani kde bývať a ani z čoho žiť." hovorila a do očí sa jej pomaly ale isto tlačili slzy. ,,Rose, ja to viem. Prosím, len neplač," prišla som k nej a objala ju. ,,Ďakujem," povedala a objala ma ešte silnejšie. ,,Naozaj nemáš začo," mierne som sa odtiahla. ,,Takže už žiadne 'slečna' jasné?" usmiala som sa. ,,Ako povieš, Nicol," zasmiala sa Rose. Bola som šťastná, že sa znova takto úprimne smeje.
,,Ináč, dnes si prečo tak vystrelila? Nemáš sa kde ponáhľať. Nemáš žiadnu prehliadku a ani fotenie." spýtala sa zamyslene Rose. ,,Aha! Ja som zabudla. Pozrela som sa na hodinky a hneď som sa zľakla, že meškám. Vieš, že je to u mňa bežné. Tak teda ďakujem za pripomenutie. Keďže mám dnes ako málokedy voľno, urobíme si babské dopoludnie?" navrhla som s úprimným veselým úsmevom na tvári. ,,Ja neviem," náhle zosmutnela. ,,Ale Rose. Prosím. Prečo nie?" spýtala som sa s výčitkami. Pozerala som sa na mu a prebodávala som ju pohľadom. ,,Ja neviem," zopakovala, ,,neviem, či by som mala. Stále som tu zamestnaná. Čo by na to povedal tvoj otec? Sama dobre vieš, akú má výbušnú povahu. Bojím sa." Všimla som si ako sa jej znovu lesknú oči. Prišla som bližšie k nej a prstom som jej zotrela spopod oka slzu, ktorá si medzi časom našla cestu von z jedného z jej hnedých očí. Povzbudzujúco som sa na ňu usmiala a tuho ju objala. ,,Neboj sa. Vôbec ho netrápim ako si si mohla všimnúť za celú tú dobu čo tu robíš. Ak by mal námietky, tak to vybavím. Nedovolím, aby ti zas niekto ublížil. Dobre?" odtiahla som sa od nej a znovu som sa usmiala. Tento raz sa usmiala už aj Rose. ,,Dobre. Verím ti. Ďakujem. Dám sa dokopy a pozrieme si nejaký film? Alebo aký máš plán?" spýtala sa a popri tom si utierala ostatné slzy.
:')
kráása
OdpovedaťOdstrániť