Same Mistakes - *2.kapitola*

1. chcela by som poprosiť každého kto si prečíta, nech okomentuje... chcem vedieť váš názor.. minimálne smajla.. :) lebo potom to nemá zmysel písať keď to nikto nebude čítať

2. kto to prečítal.. odporučte to prosím vašim kamoškam directionerkám.. :) vopred ďakujeme
btw. big sorry za gramatické chyby a preklepy 
*Mrs. Styles*

*2.kapitola*

Pohľad Tim:

Hodila som na seba prvé čo mi prišlo pod ruku, zamkla byt a namierila si to priamo do Starbucks. Zaujímalo by ma čo zas Nicol chce. Zase raz nám bude tlačiť do hlavy kaleráby o tom ako je dôležité sa značkovo obliekať a ako to zanedbávame. Nicol je ukážkový príklad dievčaťa rozvedených rodičov, pričom jej otec je brutálny pracháč. Jej rodičia sa rozviedli pretože sa jej mama kvôli práci zdravotnej sestry odsťahovať do Afriky, ale stále spolu dobre vychádzajú, píšu a volajú si ako sa majú. Nicol je typická, niekedy až príliš afektovaná, vždy perfektne nastylovaná blondína, ktorá môže mať každého na ktorého prstom ukáže a mierne to využíva. Takýto je stručný opis Nicol, kvôli ktorej teraz stojím pred Starbucks a čakám, kedy príde ona aj Amy.

Ako som tam netrpezlivo stála, všimla som si prichádzať Amy. Amy je vždy šťastné a optimistické dievča, ktoré vždy vie čo povedať a zo všetkého sa vykecá. To mi pripomenulo situáciu, keď sme si od mojich rodičov požičali auto. Na jednej križovatke som prešla na červenú a akurát vtedy išli okolo policajti. Jasné, že nás zastavili a chceli nám dať pokutu, ale Amy náš zachránila a ešte z toho nakoniec mala prospech. Skončilo to tak, že si s tým policajtom dohodla rande. Ona tvrdí, že to bola len kamarátska večera, ale veľmi jej neverím.

 Ako som ju videla prichádzať, nedalo mi to a musela som sa pousmiať aj keď som jej tajne závidela jej vlasy, postavu,....ja taká nikdy nebudem, ale som šťastná, že moje kamarátky sa nemusia trápiť s tým, čo obťažuje mňa. Amy mi vždy hovorí, že nie som tučná, že som tak akurát, ale ja viem, že pravda je iná. Toto všetko mi preblesklo hlavou, kým Amy prišla ku mne.

 „Čauko kakauko!“ so smiechom som pozdravila Amy a tuho ju objala. „Ahoj,“ odzdravila mi. „Počkáme Nicol tu, alebo si ideme sadnúť?“ nahlas som premýšľala. „Poďme dnu.“ Kútiky úst sa jej roztiahli do úsmevu, ktorý je pre ňu typický. Tiež som sa usmiala a už sme prechádzali dverami a očami blúdili po celej kaviarni v nádeji, že nájdeme nejaký voľný stôl.

Pohľad Nicol:

„Do kelu!“ potichu som zanadávala. Zamyslela som sa a zabočila som na inú ulicu ako som mala pôvodne v úmysle. Zo zamyslenia ma vytrhol až človek, ktorý do mňa vrazil. Bol to hnedovlasý, vyšší chalan s kapucňou na hlave a slnečnými okuliarmi na očiach. „Ach...prepáč..“ začal sa ospravedlňovať, „veľmi ma to mrzí. Nozaj sa veľmi ospravedlňujem.“ Ospravedlňoval sa ako divý, hoci za to ani nemohol. „To je v poriadku. To bola moja chyba. Bola som zamyslená a nevšimla som si ťa.“ Povedala som pravdu, dala som si dolu z očí slnečné okuliare a oslnivo som sa usmiala. Chalan si dal tiež dolu okuliare a znovu začal hovoriť: „Ja som Liam.“ Pritom ako rozprával sa usmieval. Skoro som sa roztopila od blaha. To sa mi ešte nikdy nestalo. Väčšinou som to bola ja, ktorá chalanov zvádzala na sladké úsmevy a podobne. Po chvíli trápneho ticha som si uvedomila, že som mu ešte ani nepovedala ako sa volám, len som na neho pozerala ako teľa na nové vráta. „Prepáč,“ zahanbene som sa usmiala a v duchu som si nadávala- Do kelu! Čo sa so mnou deje? Správaj sa normálne! Len hlavne už niečo povedz!!!

Znovu som sa ozvala: „ Ja som Nicol.“ Zas mi daroval ten jeho neodolateľne sladký úsmev a povedal: „ Tešilo ma. Prepáč, ale ja už musím ísť.“ „Tak ahoj. Aj mňa tešilo“ pozdravili sme sa a každý šiel svojou vlastnou cestou. Vrátila som sa tam, kde som naposledy isšla správne a ponáhľala sa do Starbucks, lebo ako som práve zistila, meškala som 15 minút. Baby ma zabijú!

Prišla som pred kaviareň, no nikto tam nestál. Napadlo mi, že si asi šli sadnúť dnu, lebo o takomto čase je Starbucks plný ľudí. Mala som pravdu.

Sedeli pri najvzdialenejšom stole a veselo mi kývali. „ No konečne!“ ozvala sa ako prvá Tim. Typická ona, pomyslela som si a v mysli som sa nad tým pousmiala. „Aj ja vás rada vidím,“ povedala som a vyobjímala som ich. „Neuveríte, čo sa mi stalo!“ povedala som s miernym napätím v hlase. „Chete najprv počuť dobrú alebo zlú správu?“ spýtala som sa preventívne. „Zlú. Dobrá nám potom zlepší náladu.“ Vyhŕkla večná optimistka – Amy. „Takže,...“

NICOL