Memories 2/3

Je tu ďalšia, druhá, predposledná časť. Pomenujte si ju ako chcete, hlavne ju prosím prečítajte a okomentujte. Dúgam, že sa Vám to bude aspoň trochu páčiť. Bez 5 komentov nič ďalšie nepridávam. Viem, že nepíšem tak super ako Horanová, ale mohli by ste sa nadomnou zľutovať a aaspoň napísať - "ok", alebo "dobré", alebo aspoň kritiku, lebo mám pocit, že ma nemáte rady :/

Toť asi vsjo, takže komentujte, hviezdičkujte a odpusťte mi chybi, prosím. *Mrs. Styles*

 

 

 

 

"Harry, ja viem, že je to tvoja mama so sestrou, ale to ich neospravedlňuje. Ak sa ich tu chceš zastávať, tak kľudne choď domov. Nech nemajú dôvod 'žiarliť'. Aj tak si nemyslím, že by na to mali nejaký extra veľký dôvod." pri posledných slovách som už sedela chrbtom otočená k Harrymu.

"Sussie, ja..." chytil ma za rameno. Rýchlo som si zotrela tých pár slz, ktoré sa mi kotúľali po lícach. Nemôže ma znova vidieť plakať.

"Nie Harry. Ak sa ich chceš zastávať, tak choď domov. Pochopím to. Ak chceš zostať, tak to už nerieš prosím. Nechcem si skaziť tento deň." otočila som sa k nemu tvárou, ale stále som sa pozerala na na svoje ruky, s ktorými som sa hrala.

"Sussie, prepáč. Už to nebudem rozoberaþ. I promise sweetie." hovoril a pri tom mi rukou dvíhal bradu. Bola to scéna ako vystrihnutá z nejakého prehnane romantického filmu.

"Dobre. Tak poďke dopozerať ten film." otočila som sa od neho a tak sa mu podarilo dať mi pusu len na líce. To by ešte bolo, keby ma pobozkal. Nie! Nikdy sa to nestane.

"Prepáč, ja.. Nechal som sa uniesť. Sussie, už dávno som ti chcel povedať..." No nehovorím? Presne ako z nejakej americkej presladenej kraviny.

 

'Chlapec sa zaľúbil do svojej najlepšej kamarátky, ktorá ho tiež už roky ľúbi. V hádke sa jej to chlapec rozhodne povedať.'

 

Teraz to bolo rovnako, teda aspoň myslím, že mi chcel povedať toto. Tak začal, ale prerušil ho zvonček. To nemôžu myslieť vážne! Kto to zase otravuje? Ak to bude Anne alebo Gemma tak ich rovno vyhodím. Nepotrebujem sa znova pozerať na to ako rozhadzujem tak krásnu rodinu. Aj keď nie úmyselne, ale to kvôli mne sa hádajú. Asi by som mala vypadnúť z ich životov. Áno, tak to bude najlepšie.     

Budú mať konečne pokoj. Nebudú 'tá rodina, ktorá sa rozpadla kvôli nejakému hlúpemu dievčaťu'.

"Halóóó! Počúvaš ma?" kýval mi znova pred očami Harry.

"Ehm, prepáč. Čo si hovoril?" spýtala som sa v rozpakoch.

"Či ideš otvoriť ty, alebo mám ísť ja?" zadržiaval smiech.

"Prosím, choď ty." zahanbene som sa usmiala.

 

•Harry•

 

Prečo som ju chcel pobozkať? Pokazil som to. Nemal som sa k nej nakloniť. Čo keď sa teraz všetko pokazí? Naše dlhoročné priateľstvo. Nepoviem jej, že k nej niečo cítim, že k nej citím niečo viac, lebo ona by mi city určite neopätovala.

S týmito myšlienkami som došiel až ku dverám. Stlačil som kľučku, ale stále som mal sklonenú hlavu.

"Gemma, myslím, že už ste ju trápili dosť." začal som, lebo som si myslel, že Gemma prišla zase otravovať a volať ma domov. Mám ju aj s mamou strašne rád, ale bolí ma ako ubližujú Sussie. Aj keď len psychicky, no to je tiež niečo.

'Len psychicky?' spýtal sa ma môj vnútorný hlas. Oh, to snáď nie. Gemma s mamou by to nikdy nespravili. No pre istotu sa jej na to nejako nenápadne spýtam.

"Ehm, ehm..." zakašľala osoba a ja som  z hlbky toho hlasu vytušil, že Gemma to nebude.

"Prepáčte, myslel som si, že je tu moja sestra." ospravedlňoval som sa mužovi zákona v tmavomodrej uniforme. Na hlave mal tú typickú policajnú čiapku, a ja som z celej tejto situácie začínal mať nepríjemný pocit, aj keď ešte neprehovoril ani slovo o dôvode jeho príchodu. Cítil som, že to nebude nič príjemné, alebo nejaká banalita. Do Holmes Chapel policajti chodia len vo veľmi výnimočných prípadoch.

"To je v poriadku," mierne sa usmial policajt.

"Ak sa smiem spýtať, prečo ste prišli?"

"Je to dosť osobné, je doma slečna Thompson?" spýtal sa policajt mierne rozhodene.

"Mne to môžete povedať."

"Ste rodina?" zdvihol ku mne pohľad a premeriaval si ma.

'O čo tomuto chlapovi dočerta ide?' zase ten vnútorný hlas.

"Nie, som dlhoročný rodinný známy a najlepší priteľ Sussie." povedal som možno až príliš hrdo, ale v tej chvíli mi bolo viac-menej ukradnuté, čo si o mne myslí nejaký policajt.

"Zavolajte ju, prosím. A to čo najskôr." pozrel na mňa, ale to čo povedal, sa podobalo na príkaz a nie na prosbu. Začínal som mať strach, tak som sa rozhodol ďalej už nepapuľovať.

"Jasné, už idem. Poďte zatiaľ ďalej, nech nemusíte mrznúť von." nahodil som svoj milý úsmev a dvere otvoril dokorán, aby mohol vojsť.

"Počkajte tu." nakázal som mu v predsieni a on okamžite zastal, ďalej ma nenasledoval. Zaškeril som sa nad absurdnosťou tejto situácie.

 

"Hej." šepol som jej do ucha, pričom sa moje ruky začali jemne pohybovať po jej ramenách.

"Ježiš Haz, toto mi nerob. Vieš ako som sa zľakla? Chceš ma zabiť?" spýtala sa ma.

"To by som si nikdy nedovolil. Komu by som potom masíroval krk? Kto by mi robil to najlepšie kakauko na svete?" smial som sa.

"No dobre, ešteže tak. To by som ti dala. Kto to bol?"

"Čo? Kto?" bol som zmätený.

"No predsa kto zvonil." smiala sa na mne. Aj ja som sa zasmial.

"Aha. No, tak tam je jeden chlap a chce s tebou hovoriť." s poslednými slovami sa mi roztriasol hlas.

"Čo? Načo?" vykríkla a začala so mnou triasť. "Harry, čo chcel?"

"Neviem, nechcel mi to povedať, lebo niesom tvoja rodina." povedal som skleslo a pozeral som sa na svoje ruky, s ktorými som sa hral.

"Dobre. Idem tam, ale poď so mnou." chytila ma za ruku a postavila sa.

 

•Sussie•

 

"Dobrý deň," pozdravila som sa policajtovi.

"Dobrý ako pre koho. Teší ma slečna Thompsonn, som poručník Davidson, " odzdravil sa, predstavil sa a jemne mi stisol ruku.

"Harry, prečo si mi nepovedal, že je to policajt?" potichu, tak aby to počul len on, som to pošepla Harrymu.

"Prepáč," smutne sa na mňa usmial.

"Teraz to je jedno," usmiala som sa, aby vedel, že sa tým nemá trápiť, alebo byť z toho sklamaný a stisla som mu trochu ruku.

"Slečna, ehm, nemám pre vás dobré správy." hovoril policajt a bolo počuť, ako mu v hrdle navrela hrča. Rozprával veľmi skľúčene.

"Počúvam," šepla som. Začala som byť riadne nervózna.

"Ako iste viete, vaši rodičia išli na lyžovačku. A, no, na jednom úseku, keď šli cez jeden taký útes..."

"K veci prosím," nervózne som prešľapovala z nohy na nohu, a stále silnejšie som zvierala Harryho ruku. Chudák, asi to bude mať celé modré. On mi len ukľudňujúco hladkal palcom ruku, no ja som kľudná nebola.

"To vy ste volali?" spýtala som sa ho, keď mi to celé začalo dokopy dávať zmysel.

"Nie, to bol môj kolega. Jemu sa už skončila služba, musel ísť domov za svojou rodinou," pri slove rodina sa na chvíľu zarazil, no potom pokračoval, " no a mňa pozná veľmi dobre, tak som prebral prípad vašich rodičov."

"Aha, prosím dokončite to," prosila som, aj keď som už vopred tušila, ako bude pokračovať.

"Ehm, áno prepáčte. Išli okolo toho útesu a kamión, ktorý ich z neznámych príčin obiehal, do nich vrazil a oni sa zrútili dolu. Všetci boli..... Boli na mieste mrtvi."

Toto nemôže byť pravda. Takže ten telefonát nebol len zábavka nejakého pubertiaka, ktorý nemal čo robiť?

Och nie. Moji rodičia a braček.

"Nie!" skríkla som, rozbehla sa k policajtovi a z celej sily som do neho začala udierať päsťami.

"Nie! Klamete. Aj ten telefonát bol len klamstvo." hystricky som vrieskala. Bola som z toho v tak veľkom šoku.

"Sussie, stačilo." dohováral mi Harry a uväznil ma vo svojom medveďom objatí. Jeho som už nebila. Niečo sa vo mne zlomilo a ja som nedokázala robiť nič iné ako plakať. Slzami veľkými ako hrach, som Harrymu zmáčala biele tričko, ktoré mu obopínalo jeho dokonale vypracovanú postavu. Začali sa mi podlamovať nohy. Harry si to všimol a tak som nespadla na zem. Zdvihol ma na ruky, policajtovi poprial 'zbohom', povedal mu, že sa ozveme a odniesol ma do obývačky. Celý ten čas ma niesol na rukách. Jednou rukou ma držal pod ramenami a druhá ku sklzla na môj zadok. Vôbec mi to nevadilo, ale aj tak som ho na to upozornila.

"Harry, ruka," hlesla som.

"Och, prepáč," ruku si posunul na koniec mojej chrbtice, o čosi vyššie. Aj cez slzy som videla ako sa začervenal.

'Žeby to znamenalo, že aj on ku mne cíti niečo viac?' spýtala som sa sama seba.  Teraz to nebudem riešiť. Hlavu som si oprela o jeho hruď a ďalej som plakala. Veľa.

 

"Harry," zamrnčala som už asi stý krát za posledných päť minút.

"Áno?"  odpovedal z kuchyne, kde teraz robil kakao pre zmenu on mne. Prebehla pol hodina odvtedy, čo policajt odišiel. Stále plačem. Harry ma objíma, hladká a utešuje, že všetko bude dobré. Inak to nebolo ani teraz.

"Áno drobček? Počúvam ťa." prišiel ku mne. Čudujem sa, že mu ešte neleziem na nervy. Určite ho už otravuje, že ho stále volám, objímam.

"Harry, ja som tu úplne sama. Mne tu už nikto nezostal." znova ma zaliala vlna plaču, ktorá len tak neodíde.

"Pšššt drobček. Máš tu ešte mňa. Som tu stále pre teba. Vždy keď budeš potrebovať." srdečne sa usmial a roztvoril svoju náruč. Len som mu do nej vklzla a znova plakala.

"Harry, ale ja nemám kde bývať. Nemôžem zostať bývať tu, sama. Nemám 18. Nemám ani žiadnych starých rodičov. Pošlú ma do decáku. Chápeš to? Ani ty ešte nemáš 18, takže ďakujem, ale teraz mi veľmi nepomôžeš." odsunula som sa od neho, zložila si hlavu do dlaní a znova som začala plakať. Vlastne som plakala ešte stále.

"Mohla by si bývať u nás." pošepkal s nádejou v hlase.

"A ako prosím ťa? Tvoja rodina ma nenávidí. Moji rodičia s bratom boli jediní, komu naše priateľstvo neprekážalo."  posmešne som sa zasmiala, aj keď do smiechu mi rozhodne nebolo.

"Sussie, to sa nejako vyrieši. Všetko bude dobré." znova si ma privynul.

"Nie Harry. Nič nebude dobré. Už s tým prosím prestaň. Vieš, že to nieje pravda. Už nikdy nič nebude dobré." kričala som. Znova som na neho kričala, a vôbec som na seba nebola hrdá. Ale on vedel, že už nikdy nič nebude dobré.