P.S.: Project England dopíšem. Časom :D Ale naozaj to dopíšem :))
Kráčala som po
ulici. Rozmýšľala som nad svojím životom. Všetci mi len ubližovali. Teda nie
všetci. On bol výnimka. Môj kamarát v dobrom i v zlom. Kedykoľvek som
potrebovala, on stál pri mne a pomohol mi. Ešte viac sme sa zblížili po tej
nehode. Po nehode, ktorá radikálne zmenila môj život.
Čo sa odvtedy
zmenilo?
***
V jeden krásny zimný
deň sa rodičia s bratom rozhodli ísť lyžovať. Brat mal vtedy len 12. S Harrym
sme bývali na rovnakej ulici, takže sme
sa dohodli, že celý deň strávime spolu. Zobral si ku mne veci, ktoré potreboval.
Ten deň si pamätám dodnes. Zabávali sme sa, rozprávali a robili všetky možné,
ale i nemožné somariny. Vtedy si rozhodli sme sa pozrieť si nejaký film.
Vybrali sme "LOL". Film s americkou réžiou. Už dlhšie som si ho
chcela pozrieť, ale vôbec som nestíhala. Škola, tréningy a rodina. Ale aj tak
som najviac času trávila s Harrym. Bola som s ním skoro stále.
Už sme si sadli na
našu pohodlnú sedačku, keď zrazu Harry vyskočil. Zmätene som sa na neho
pozerala a vôbec som nerozumela tejto situácii.
"Pop-corn.
Musíme mať k tomu pop-corn." opakoval stále dookola pričom sa presúval do
haly a obúval si topánky.
"Počkaj!"
skríkla som ešte stále z obývačky, "idem s tebou"
"Tých pár
domov? Myslíš, že sa stratím?" spýtal sa zo smiechom, "Tak ty sa o
mňa bojíš?"
Vtedy ani netušil
ako mi na ňom záležalo. Chcela som byť pre neho viac ako super kamarátka. Viac
ako jeho 'malá sestrička' alebo 'jeho malá princeznička', ako zvykol
hovorievať.nikdy som mu nepovedala, že k nemu cítim niečo viac. Neuveríte, ale
bála som sa presne toho, čo hovoria všetky tie kecy. Bála som sa mu to povedať,
pretože som mala obavy o nás. Čo by sa stalo? Bála som sa, lebo som nechcela
pokaziť to krásne priateľstvo, ktoré medzi nami vzniklo za tie roky.Chystal sa
ísť do X-Factoru. Vedela som, že to dokáže. Vedela som ako úžasne spieva. Vždy,
keď som mala zlú náladu, bola smutná
alebo sklamaná, potichu mi spieval do ucha moje najobľúbenejšie pesničky. Vždy
som ho v speve podporovala. No teraz som sa bála, aby na mňa nezabudol. Predsa
len, bude slávny. Už ho nebude zaujímať
nejaká jeho stará kamarátka z detsva.
Z premýšľania 'Čo by
bolo keby..." ma vyrušilo Harryho mávanie rukami pred mojou tvárou a jeho
smiech. Smiech, ktorý mi bude tak strašne chýbať.
"Som v pohode.
Prestaň už!" vyhrkla som na neho trochu podráždene. Prekvapilo ho to.
Pozeral sa na mňa zrazu tak inak. Ešte stále sme stáli v hale nášho moderne
zariadeného domu. Harry na mňa stále zmätene hľadel a ja som len zahanbene
sklonila pohľad k zemi. Nikdy sme sa nehádali. Nikdy sme po sebe nekričali. Ja
som nemala rada, keď po mne niekto kričí rovnako ako on.
"Prepáč,"
vzlykla som, "prepáč, len som sa nechala uniesť. V poslednej dobe som
strašne nervózna. Prepáč, ja som na teba nechcela kričať. Prepáč, fakt ma to
strašne mrzí. Prosím, prepáčiš mi to niekedy?" posledné slová som mu už
šepkala do hrude. Teraz som už plakala v jeho
objatí, ktoré som milovala. Myslíte si, že som preháňala, ale pre nás to
veľa znamenalo.
"Pšššt!"
šepkal mi do vlasov.
"Ale
ja..." začala som hovoriť.
"Nie, už nič
nehovor. Prosím, viem ako ťa to mrzí. Nemal som ťa tak štvať. Poď, ideme po ten
pop-corn." odtiahol sa odomňa. Znova som videla ten úsmev, ktorý ma vždy
dostane do kolien, ale on si to neuvedomuje. Veľkými rukami mi zotrel z očí slzy.
"Ďakujem."
aj ja som sa na neho usmiala a ruka v ruke sme spokojne, usmievajúc sa
vykročili do zimného dňa.
Do domu sme vošli
vysmiati a vo veľmi dobrej nálade. Vyzuli sme sa, zavesili si vetrovky na
vešiak. Harry odkráčal aj s pop-cornom do kuchyne. Vyznal sa tu akovy tu býval.
Vlastne tu trávil viac času ako doma. Ja som sa rozhodla ísť prezliezť. Vyšla
som po točitom schodisku a mala som to namierené rovno do mojej izby. Moje
plány však narušil blikajúci telefón v otcovej kancelárii. Vošla som do nej a
mierila som priamo k telefónu. Na displeji blikal jeden neprijatý hovor.
Neznáme číslo. Zvyčajne cudzie čísla nevolám späť, ale teraz som mala pocit, že
musím. Proste som mala tušenie, že sa niečo stalo. Vyzváňalo. Čím dlhšie som
čakala, tým viac som bola nervózna. Niekto to zdvihol.
"Prosím?"
ozval sa hrubý mužský hlas.
"Dobrý. Volali
ste nám domov, tak by som rada vedela, kto ste." Možno son ma neho až
veľmi vybehla, ale bola som až príliš nervózna na to, aby som k nemu bola milá.
"Som z
polície." zahlásil a mne nabehli na tele zimomriavky.
"Prečo potom
voláte z osobného čísla?" spýtala som sa posmešne. Ak by bol z polície,
nevolal by z normálneho čísla. Volal by z toho 'policajého'.
"Takto volám,
pretože mi už skončila služba a mám na starosti prípad vašich rodičov."
Nie! Ako to myslí?
Aký 'Prípad mojich rodičov'? Žiadny predsa nieje.
"A-ako to
myslíte?" vykoktala som po chvíli.
"Prepáčte, ale
musím vám oznámiť, že vaši rodičia a aj brat havarovali. Je mi to ľúto,
ale..."
"Nie!
Prestaňte! Vymýšľate si! Nie ste žiadny policajt a všetko si vymýšľate! Dajte
mi pokoj!" zvreskla som do telefónu a zložila som. Roztrasená som sa
vrátila dolu. Harry sedel na gauči a pchal do seba pop-corn. Keď začul moje
kroky, obrátil hlavu na mňa.
"Zlatko, čo sa
stalo?" vyhrkol hneď vyplašene.
"Ono, ja
neviem." vzlykla som a znovu sa mi z očí pustil vodopád slz.
"Všetko mi
povedz." zahlásil rozhodne.
Tak sme si sadli a
všetko som mu vyrozprávala. Od toho ako som sa išla prezliezť až po moje
posledné venované tomu chlapovi.
"A najhoršie na
tom je, že neviem či si zo mňa robil len 'dobrý deň', alebo to myslel vážne.
"O takých
veciach by sa nemalo žartovať," hlesol Harry, "už na to nemysli. Poď,
ideme si pozrieť ten film." znova sa na mňa usmial. Znova mi rukami zotrel
slzy z tváre. Vtedy som si znova uvedomila ako veľmi ho ľúbim. Nemôžem o neho prísť.
Nikdy mu to nepoviem.
Pozerali sme film.
Na ten čudný telefonát som už aj zabudla. Zrazu niekto zazvonil. Na rodičov to
bolo veľmi skoro. Mali sa vrátiť až o dva dni. S nánahou som sa proti mojej
vôli postavila z gauča, vyklzla som z Harryho objatia a išla som k dverám.
Cestou som si z kuchyne zobla kúsok koláča, ktorý sme popri filme upiekli. Nohy
som šúchala po zemi.
So zatvorenýnimi
očami som nahmatala kľučku. Otvorila som dvere a spolu s nimi aj oči. To čo som
uvidela ma tam veľmi prekvapilo. Dnes mi už druhýkrát nabehli na celom tele
zimomriavky.
Stála tam ona.
Koláč, ktorý som ešte držala v ruke mi vypadol na zem. Ten, ktorý som práve
prežúvala, mi v hrdle zavadzal, takže som sa ním začala dusiť. Toto je ešte
nepríjemnejšie ako ten telefonát. Vo dverách stála Gemma. 'Čo tá tu chce?'
pýtala som sa sama seba v hlave.
"Čau."
prehodila nepríjemne.
"Ahoj, čo by si
rada?" snažila som sa byť milá. Ja som sa snažila vždy, to ona to stále
kazí. Neviem čo proti mne má, ale stále sa ku mne správa odporne.
"Zavolaj sem
Harryho," zavrčala ako nejaký pes.
"Pozerá film.
Kebyže ťa chce vidieť, tak príde domov. Nemyslíš?" už mi dochádzala
trpezlivosť.
"Okamžite ho
zavolaj!" skríkla. Ja som cúvla. Začínala som sa jej báť. Neraz mi jednu
strelila, no ja som to nikomu nepovedala. Zakázala mi to. Tvrdila, že ak o tom
niekomu čo i len ceknem, zakáže mi stretnávať sa s Harrym. To by bolelo stokrát
viac ako tých 'pár' faciek.
"Čo sa tu
de.." začal, no nedokončil Harry. Zostál stáť z otvorenými ústami.
"Ahoj
Gemma," slušne sa pozdravil svojej sestre.
"Harry, prosím,
poď domov. Už sa to nedá vydržať. Mama je stále nervózna. Nepáči sa jej,
takisto ako mne, že tráviš tak veľa času tu, s touto..." škaredo na mňa
zazerala.
"Gemma!
Prestaň. Nie je to žiadna 'táto' ale spolu s tebou a s mamou je to základ a
zmysel môjho života," milo sa na mňa usmial a znovu sa mu na lícach
ukázali jamky.
"Ale.."snažila
sa stále presadiť si svoje Gemma.
"Nie. Gemma,
nič ti neurobila. Prosím prestaň ju nenávidieť. A to isté okáž aj mame. Vieš,
že vás mám rád, ale takisto mám rád aj ju. Tak to prosím prestaňte riešiť. Mám
dosť rokov na to, aby som veci riešil sám za seba.
Domov sa vrátim o
pár dní. Nechcem aby tu teraz bola sama." hovoril Harry popri tom začal
zatvárať dvere. Prekvapene som na neho pozerala. Zarazená zostala aj Gemma.
"To ma akože
teraz vyhadzuješ? Zmenil si sa Harry. Už niesi ten chlapec, ktorý robil vždy to
čo mu ľudia nakázali." dodala kľudnejšie.
"Gemma, ja sa s
tebou nechcem hádať. Nezmenil som sa. Len som začal o veciach, ktoré sa týkajú
môjho života, rozhodovať sám. Mám ťa stále rovnako rád ako predtým. Rovnako ako
aj mamu. Snaž sa to aspoň trochu pochopiť. Prosím, kvôli mne. Tebe nikdy nikto
nezakazoval stretávať sa s tvojimi priteľmi. Nech už sa správali, alebo
vyzerali akokoľvek. Sussie sa nespráva ani zďaleka tak ako poniektorí tvoji
známi, tak nechápem, prečo ju tak nenávidite." zakončil to so zúfalstvom v
hlase. Neviem či to len hral, aby Gemme zabrnkal na city, alebo to myslel
vážne. V tejto debate som začal byť trochu zmätená. Otočila som sa tvárou k Harrymu, aby dom na neho videla. Oči
mal smutné. Dobre, takže to nehral. Zmôjho premýľania ma vytrhol Gemmyn hlas.
"Nemá na teba
dobrý vplyv!" vyštekla. Vedela som, že tým myslela mňa. Nikoho nenávidí
tak veľmi ako mňa.
"Gemma! Choď
domov. Ja sa tam vrátim, keď prídu domov Sussieni rodičia. Zatiaľ ahoj a
pozdrav mamu. Nech sa o mňa nebojí." nezabudol pozdraviť Anne a rýchlo
zatvoril dvere. Ja som ich zamkla. Už to robím automaticky vždy.
"Prepáč za tú
nečakanú návštevu. Mrzí ma to. Aj to ako sa k tebe správajú. Ony to tak
nemyslia, určite. Len je im ľúto, že netrávim toľko času s nimi. Vlastne by sa
dalo povedať, že žiarlia." úškrn na jeho tvári sa pri posledných slovách
nedal prehliadnuť. Ja som však zostala stále vážna.
Zlaťúšik (môj <3)
Krásne !! Rýchlo pokračovanie ! :)
OdpovedaťOdstrániťJůů to je pěkné a taky pěkné napínavé ;) Xxx (A)
OdpovedaťOdstrániťno,pôvodne som mala byť prvá,ale keď sa mi môj dlhočízni komentár zmazal,vysrala som sa nato :D tak teraz keď som plná energie,hurá! ja viem,že to kvôli mne si začala písať,kvôli mojej super správe,pri ktorej som sa náramne strápnila kvôli prdelke (lav-bitch) ale stálo to zato :3 chcem dalšiu časť,a beda keď neskončí štastné ! btw.nehovor,že to nebolo kvôli mne,ja viem,že tobolo kvôli mne!!!!!
OdpovedaťOdstrániť