What now?

Niekto kedysi povedal, že žiaden autor nepíše pre seba a že ak to niekto tvrdí, tak jeho diela stoja za prd. Nejako si neviem spomenúť kto to bol, ale to nie je podstatné. Ja nepíšem pre seba. Píšem pre vás. Samozrejme, píšem, lebo ma to baví a je to jediný spôsob ako si vybíjať svoju veľmi komplikovanú fantáziu. Ale píšem hlavne preto, aby ste si to mohli prečítať. Aby ste sa pobavili. (Aby ste ma fucking uznávali.)
Viete prečo som začala písať? Lebo som bola sama. Tak som si vytvorila Lav a chalanov a hlavne som si vytvorila svet, kde som nebola sama. Kde som mala vás, kde som niekam patrila. Celý tento môj svet stál na tom, že ja som písala a vy ste písali. Komenty, dlhočizné, no i krátke. Tie dlhé som vždy preferovala viac. Ale, celkom nám to klapalo, však?
Tak sa vás pýtam, čo teraz? Keď ja už nedostávam podporu od vás, prečo by som mala pokračovať v písaní? Nebudem písať pre seba, to ma nebaví. Keď čítam vaše komenty, cítim sa, akoby ste ma naozaj chápali, pretože to nie sú len nezmyselné vety. Sú to len nezmyselné vety, ktoré dávajú perfektný význam. Avšak, vy ho nie ste schopný nájsť. No niekedy, mám pocit, že ho tam aspoň trochu vidíte. A vtedy, viem, že nie som sama.
No ak mám byť naďalej sama, aj napriek písaniu, tak načo sa obťažovať? Načo míňať svoj čas, keď to bude mať stále rovnaký výsledok?
Tiene sú niečo, čo ma momentálne aspoň trochu baví. Nebudú dlhé, no takouto aktivitou sa skončia okamžite. Kebyže viem, že to nikto nečíta, tak sa ani nesnažím. Ale ja viem, že to čítate. Ja viem, že to číta Elise, že to číta Lilo, že to číta (A), že to možno číta aj Bí. Ale načo mi je tento poznatok, keď to pod časťami vidím len občas?
Tak mi povedzte, čo teraz? Skončím ja, alebo začnete vy?