Memories 3/3

Tak tu je posledná čas, viem, že ak si to prečítate, asi ma zabijete :D ale musela som to nejako ukončiť a viac-menej, nemala som čas to písať ďalej tak toto je koniec :D ako som písala, ak by ste veeeľmi chceli,napíšem nejaký záver, ale pochybujem :D na to, aby som začal apísať záver, tu musí byť 10(aj viac môže byť) komentov a nechcem vás podceňovať, ale to tu nebude :D
pápa :) *Mrs. Styles*

 

 

•Harry•

 

Chalani sa rehotali, ale ja som sa snažil sústrediť na cestu. Bolo hnusné počasie, šmýkalo sa.

"Júj, ty môj cupcake, aký som rád, že si sa rozišiel s Taylor. Nebola mi sympatická. Teraz ťa mám len pre seba." hovoril pomedzi smiech Louis. Ako inak. Silene som sa usmial. Na vzťah s Tay nerád spomínam. Boli to síce nádherne strávené chvíle, ale teraz viem, že to nebolo úplne úprimné. Ani z jej, ale ani z mojej strany. Viem, že viem ľúbiť, dokonca milovať viac. Jednu osobu. Tú, ktorá mi behala po rozume cez deň, ale ani v noci neoddychovala. Chýbala mi. Veľmi.

Nejako sa stalo, že som sa zamyslel a prestal som sa sústrediť na cestu.

"Héj, Harry!" zrazu zakričal Liam, až so mnou myklo, a strhol volant. Nechápal som čo sa deje. Videl som len nejaké dievča, ktoré ležalo na ceste. Až vtedy som si uvedomil, čo sa stalo.

"Preboha! Nie!" zúfalo som skríkol a vybehol som z auta. Nehybne ležala na zemi. Nevedel som, čo robiť.

"Ehm.. Si v poriadku? Prepáč, ja som vážne nechcel." smutne som sa prihováral hnedovláske, ktorá však nereagovala.

"Volajte sanitku," skríkol som na chalanov.

 

Prišla sanitka. Naložili ju.

"Mohol by som ísť s vami?" spýtal som sa ošetrovateľa.

"Ste nejakí príbuzní?"

"Ehm,no,nie. Ale prosím," zúfalo som pozeral na sanitkára a snažil sa ho predsvedčiť. Mám pocit, že pri tom dievčati musím zostať. Niečo ma k nemu ťahalo. Zatiaľ neviem čo, ale chcem na to prísť.

"No tak dobre. Rýchlo nasadajte." usmial sa na mňa.

Skríkol som na chalanov, nech zoberú auto a naskočil som do sanitky. Dúfam, že tam neboli žiadni paparazzi. To by boli titulky: Harry Styles zrazil neznáme dievča a potom nasadol do sanitky s neznámou. Je to jeho ďalšia známosť alebo len jeho nešťastie?

Bol som taký zamyslený, že som sa úplne zabudol na to, čo ma moja mama stále učila.

"Pane, ďakujem, že ste mi dovolili ísť s vami. Veľmi vám ďakujem." ďakoval som sanitkárovi, ktorý sa staral o dievča. Len pokýval hlavou na znak, že nemám začo a pokračoval v svojej práci.

"Ako na tom je?" spýtal som sa roztraseným hladom.

"Nebojte sa, je v poriadku," usmial sa na mňa.

"Tak prečo nedýchala a nereagovala?" pýtal som sa ešte stále.

"Bol to šok pre organizmus a vybilo jej dych."

Vydýchol som si, ale to neznamená, že som ju nechcel spoznať. Počkám, kým jej bude lepšie a niekam ju vezmem.

***

"Pane, poďte, už sme v nemocnici." zamával mi chlap pred očami.

Pri slove nemocnica ma striaslo. Nemal som z toho dobrý pocit. Čo ak sa jej naozaj niečo stalo?

"Urobíme jej ešte nejaké vyšetrenia, počakjte tu."

***

Čakal som pol hodinu, hodinu. Už som aj prestával dúfať, že z dverí niekto vyjde, keď sa zrazu otvorili. Vyšiel z nich doktor. So zvesenou hlavou kráčal smerom k lavičkám. Na jednej z nich som sedel aj ja.

"Dobrý deň, ja som ošetrujúci lekár slečny Thompson. Kolega povedal, že vám mám prísť povedať výsledky vyšetrenia." hovoril plynule lekár, ale ja som ho prestal počúvať pri jej mene. Thompson. Je to len náhoda, alebo je to naozaj ona? Nie, nemôže to byť Sussie, ona je blondínka.

"Haló pane, počúvate ma?" doktor prestal rozprávať keď zistil, že ho nevnímam.

"Áno, prepáčte, môžte mi ešte raz v krátkosti povedať výsledky?" požiadal som lebo ma to naozaj zaujímalo.

"Slečna Thompson," pri tom mene ma zahrialo pri srdci, "je v poriadku." Vďaka Bohu. Mal by som veľmi veľké výčitk, svedomia, ak by sa jej niečo stalo. Nech ide o kohokoľvek.

"Ale," začal pomaly a tajomne doktor.

Prečo vždy musí byť nejaké 'ale'? Len sa to tým všetko skomplikuje.

"Áno?" spýtal som sa s obavami.

"Slečna Thompson, utrpela vážny náraz na chrbticu. Je dosť možné, že bude ochrnutá navždy. Ale existujú operácie, ktorými by sa to mohlo napraviť, ale je to veľmi nákladné. Neviem, či si to bude môcť slečna Thomson dovoliť.

Keď toto dopovedal, sklzol som sa popri stene na zem, hlavu vložil do dlaní a začal plakať. Áno plakal som. Mal som strašné vyčitky svedomia. Čo som to, do pekla, urobil?

Doktor už odchádzal. Nechal ma tam sedieť na chodbe a plakať. Čo iné by mal robiť?

"Pán doktor?" skríkol som na neho cez celú chodbu, keď vchádzal do dverí lekárskej izby.

"Áno?"

"Ako sa volá slečna Thompson krstný menom?" s otáznikmi v očiach som túto otázky položil už aj nahlas, nie len v duchu.

"Počkajte," začal listovať v papieroch," jej meno je Thomspon ....... "