Forgetting is a privilege of chosen ones (LTLA)

Asi som idiot, asi som sa veľmi nudila alebo som sa možno i zbláznila. Podstatné je, to, čo som zo seba vyplodila.
Aby sme si ujasnili pár vecí - toto neznamená, že sa tento príbeh vracia (iba som vám chcela vysvetliť, ako to naozaj s Mitch bolo. Čo sa naozaj stalo. Ak budete pozorne čítať, tak sa to dozviete.) - toto neznamená, že sa vraciam na blog ani ja.
Momentálne som tu tak trochu, ale nie som si ničím istá. Plus, teraz budem aj tak týždeň mimo wifi, tak si to všetko premyslím. A potom sa uvidí.
Takže, prečítajte túto extra časť a ak prídete na to, čo som tam urobila, tak prídete na to, že sme s Mitch úplne rovnaké.
Love. xx

Mitchie trhnutím otvorila chladničku a prezrela jej obsah. Samé Karoline šaláty. Po chvíľke prehrabovania sa objavila ešte jedno nedopité víno. S jemným úsmevom ho vytiahla a nohou pribuchla dvere na chladničke. Zamierila do svojej izby, skadiaľ si zobrala periny, mobil a krabičku cigariet. Karol si ich znova dotiahla na prespanie k nim, namiesto hotela, čo jej Mitchie absolútne neschvaľovala, takže radšej sa len zašije niekde preč.
Rýchlo vyšla z bytu a nastúpila do výťahu, ktorým sa vyviezla až na strechu. Bola tu cez noc už nespočetne veľa ráz.
Rozprestrela si karimatku, ktorú tu mala odloženú a oprela sa o stenu. Na mobile si zapla Eda a pri jeho upokojujúcom hlase si zapálila prvú cigaretu. Zaklonila hlavu a sledovala ako dym z jej úst stúpal ku hviezdam. Ako sa strácal po pár sekundách. Ako naňho všetci zabúdali. Ak by aj ona mohla. Zabúdať, tak jednoducho ako na dym.
Odpila si z vína a potom si znova potiahla z cigarety. Vnímala len krásny Edov chrapľák, ktorý jej znel v ušiach.
,,Zmenila si sa," ozvalo sa za ňou.
,,Povedal kto?" opýtala sa posmešne Mitchie. Veľmi dobre vedela, kto za ňou stojí. Len jeden človek na ňu hovorí s takým odporom: ,,Človek, ktorý ma nikdy nepoznal?"
,,Zabudla si na mňa," povedal Niall smutne.
,,Nemala som na výber," len mu odpovedala a znova si potiahla z cigarety.
,,Vidím, čo z teba ten výber urobil."
,,Nevidíš vôbec nič."
,,Nie?" pomaly zamieril ku nej, ,, vidím, že si sa zničila. Že si zahodila svoj sen. Stala sa z teba troska. Hnusná prelhaná troska," vypľuj jej do tváre.
,,A ty ma stále miluješ aj po tom všetkom," zasmiala sa Mitchie a pokojne dofajčila cigretu, ,,a vieš prečo? Lebo ja som sa nikdy nezmenila. Takáto som vždy bola a vždy budem. Hnusná prelhaná troska."
,,Nebola si takáto. Nikdy by si nikomu neublížila, ani muche. Bola si zdravá, na alkohol si siahla len príležitostne a fajčiarmi si opovrhovala. A hlavne, si ma aj ty milovala. Ale to ty nevieš. Lebo len ty môžeš zabúdať a ostatným na to nedávaš právo."
,,Netuším koho si opísal. No predsa, máme spoločnú jednu vec N. Vyskúšaj si tipnúť," žmurkla na neho a odpila si z vína, ,,lásku k tebe."
,,Ale prosím ťa. Akoby si ma ty mohla milovať? Ani len netušíš, kto som."
,,Ver mi, viem to veľmi dobre. Len ty potrebuješ otvoriť oči," zasmiala sa Mitchie.
Jej smiech bolo posledné čo sa ozvalo tichou nocou rušenou len Edovým rytmickým spevom.
Niall odišiel.
No tentoraz bez jej pomoci.

What now?

Niekto kedysi povedal, že žiaden autor nepíše pre seba a že ak to niekto tvrdí, tak jeho diela stoja za prd. Nejako si neviem spomenúť kto to bol, ale to nie je podstatné. Ja nepíšem pre seba. Píšem pre vás. Samozrejme, píšem, lebo ma to baví a je to jediný spôsob ako si vybíjať svoju veľmi komplikovanú fantáziu. Ale píšem hlavne preto, aby ste si to mohli prečítať. Aby ste sa pobavili. (Aby ste ma fucking uznávali.)
Viete prečo som začala písať? Lebo som bola sama. Tak som si vytvorila Lav a chalanov a hlavne som si vytvorila svet, kde som nebola sama. Kde som mala vás, kde som niekam patrila. Celý tento môj svet stál na tom, že ja som písala a vy ste písali. Komenty, dlhočizné, no i krátke. Tie dlhé som vždy preferovala viac. Ale, celkom nám to klapalo, však?
Tak sa vás pýtam, čo teraz? Keď ja už nedostávam podporu od vás, prečo by som mala pokračovať v písaní? Nebudem písať pre seba, to ma nebaví. Keď čítam vaše komenty, cítim sa, akoby ste ma naozaj chápali, pretože to nie sú len nezmyselné vety. Sú to len nezmyselné vety, ktoré dávajú perfektný význam. Avšak, vy ho nie ste schopný nájsť. No niekedy, mám pocit, že ho tam aspoň trochu vidíte. A vtedy, viem, že nie som sama.
No ak mám byť naďalej sama, aj napriek písaniu, tak načo sa obťažovať? Načo míňať svoj čas, keď to bude mať stále rovnaký výsledok?
Tiene sú niečo, čo ma momentálne aspoň trochu baví. Nebudú dlhé, no takouto aktivitou sa skončia okamžite. Kebyže viem, že to nikto nečíta, tak sa ani nesnažím. Ale ja viem, že to čítate. Ja viem, že to číta Elise, že to číta Lilo, že to číta (A), že to možno číta aj Bí. Ale načo mi je tento poznatok, keď to pod časťami vidím len občas?
Tak mi povedzte, čo teraz? Skončím ja, alebo začnete vy?